Matka je fenomén, ktorý sa nedá celkom obsiahnuť. Je taký individuálny, hoci ho vieme vnímať aj ako všeobecný. Matka je synonymum života a lásky. Biblickým obrazom čistoty a obetavosti. Je právom vysunutá na piedestál v zmysle udržania rodu, ktorého pokračovanie (zväčša dobrovoľne) podstúpi cez bolesť. Matka je bytosť, ktorá napriek bolesti ľúbi (hoci nájdu sa aj také, ktoré napriek bolesti aj neľúbia). Matka je téma, ktorú nejde uchopiť jednoznačne. Zdanlivo ju poznáme všetci, lebo všetci máme mamu. Ale naše poznanie matky je limitované na naše vnímanie a predstavy – je to niekto, kto nás vychováva a dáva na nás celý život pozor, bojí sa o nás bez ohľadu na náš vek a vždy nám pomôže. Je to bytosť, ktorú si vážime, ľúbime ju a občas nám ide aj na nervy. Ale matka nie je iba matkou. Je to predovšetkým žena s vlastnými rozhodnutiami, emóciami, názormi, profesiou, je to manželka i milenka a raz bola tiež malým dievčatkom a dospievajúcou ženou. Rovnako ako všetci si nesie tento „balík“ genézy svojho vlastného života so sebou, hoci pre nás ostatných akoby do istého veku a „obmedzenia“ v chápaní ostáva tento jej svet skrytý pod závojom láskavej obetavosti. Máme pocit, že sme jej svet (a často do istej miery sme), ale ona má aj svoj svet, ktorý nesúvisí s materstvom. Materstvom sa akoby ten jej svet kamsi „stratil“ − priority sa zmenia, život vyzerá odrazu inak , režim dňa je diametrálne odlišný a ostane to tak takmer do konca života, ale jej svet nemizne len preto, že ho my (ako deti, alebo aj ako dospelé deti) nevnímame. 

Matka je niekto, kto je vždy blízko, aj keď je fyzicky ďaleko. Jediná osoba, ktorá nás pochopí, aj keď možno naše konanie nechápe. Jediná bytosť, ktorá nás podrží, aj keď naše rozhodnutia sa priečia jej naturelu. Jediný človek, ktorý nás uprednostní pred sebou, človek, ktorý nám dá všetko vždy prvým, okrem kyslíkovej masky v lietadle (a to tiež len preto, aby nás dokázala zachrániť). Matka je niekto, kto dokáže (pokiaľ ide o jej dieťa) zabudnúť na všetko a predovšetkým na seba. Za tým všetkým (právom glorifikovaným) je však žena so svojimi pocitmi, so svojím privátnym prežívaním, sklamaním, bôľom, dojatím i radosťou, utrpením i hanbou, strachom i odvahou. S láskou, ktorá sa netýka iba nás. Tam kdesi je aj hnev, aj zášť, aj vzdor, rovnako ako vášeň, impulz, romantika aj rozkoš. Mama vie najlepšie udržať to najväčšie tajomstvo – tajomstvo o sebe. 

A práve o matke, ako komplexnej žene s arzenálom rôznorodých pocitov, ktoré materstvo prináša, je belgické predstavenie Moeder. Radi poeticky a úprimne tvrdíme, že mama je len jedna. Ale typov mám je rozhodne viac, presne toľko, koľko je žien, ktoré sa matkami stali. V tom všeobjímajúcom globálne jednotnom termíne matky, ktorá nesie so sebou niektoré základné identické atribúty, je zašifrovaná individualita a ojedinelosť každej jednej zvlášť. 

Moeder skúma tému a centrálnu postavu matky rovnako nežným a sarkastickým okom, ktoré je typické pre všetky produkcie súboru. Hra Moeder je zároveň zábavná a tajuplná, znepokojivá, no súčasne zvláštne familiárna. Autorka sama tvrdí: „Moeder nie je o matke, ale o niekoľkých matkách. Rozprávame sa o materstve, absencii, nedostatku niečoho. Hra skúma spomienky a podvedomie, aby odhalila, aké túžby, obavy, utrpenie či násilie v sebe matka nosí.“ 

Dej sa odohráva v múzeu, ktoré môže byť vnímané ako súkromný výstavný priestor, kde sú vystavené rodinné podobizne a fotografie. Na jednej strane je to verejný priestor, kam prichádzajú návštevníci na prehliadku obrazov, na druhej strane je to súkromný dom, kde si rodina vystavila svoje podobizne a obrazy, ktoré vlastní. V tejto dvojjedinosti pôsobí priestor ako „public“ a ako „private“ zároveň. Esenciu súkromia mu dodáva vedomie, že v ňom pracujú zamestnanci (vlastne všetci príslušníci rodiny), ktorí sa občas stanú návštevníkmi múzea, ergo sú súčasťou tohto domu. Kostýmy sú civilné a zľahka identifikujú funkcie postáv. Nie je to iba tanečné divadlo, ale príbeh je prezentovaný v celej šírke divadelnosti od verbálnych vstupov v anglickom jazyku (objaví sa aj flámsky) cez vstupy spevácke, herecké až po pohybové. Projekt je prirodzeným komplexom všetkých zložiek a akosi samozrejme spolu fungujú bez toho, aby sa potláčali alebo si konkurovali. Mimoriadne zaujmú zvukové efekty, ktoré vznikajú priamo na mieste simuláciou z improvizovaného hudobného štúdia. Špliechanie vody pri pohybe, tečúci prúd z obrazov, kroky v mlákach, čerenie rukou alebo ponáranie sa do nej v múzeu, ktoré pravdepodobne zatopilo, je absolútne synchrónne s pohybom. Hudobné štúdio sa stáva akýmsi vymedzeným priestorom nielen na „výrobu“ zvukov, ale aj na odseparovanie tých najdramatickejších momentov rodiny, na ktoré sa divák pozerá ako na ďalší veľký živý obraz, na ktorý upozorňuje aj červené výstražné svetlo. A tak sa tu odohrá smrť matky aj dieťaťa, pôrod aj stretnutie mŕtvej starej mamy so svojou zosnulou vnučkou.

Napokon všetko sa tu hýbe od zrodu až po smrť cez bizarné, smutné, skeptické a depresívne situácie jednotlivých členov rodiny, ponorené do sarkastického humoru, ktorý sa občas preklopí do láskavej vtipnosti vychádzajúcej z absurdného zúfalstva situácií. Peeping Tom je aj divadlo expresívne a naturalistické – je tu krv na rukách aj na plášti po pôrode, krv tečie aj z obrazu, na ktorom je anatomické zadefinovanie srdca, je tu živá socha skláňajúca sa nad rakvou a ktorej genitálie skúma odspodu upratovačka múzea, je tu aj nahota starej ženy strčenej do inkubátora a po smrti morbídne do mraziarenského boxu,  kde paradoxne reprezentuje svoju vnučku následne nesúcu ako sedemročné mŕtve dieťa na rukách. Do istej miery je to aj komické divadlo, predovšetkým vo verbálnych reakciách otca, syna alebo v pantomimickej sekvencii dospelej dcéry v milostnom „vzťahu“ s kávostrojom, ktorému empaticky rodina zorganizuje regulárny pohreb, keď sa pokazí, či „brigádnika“ zastupujúceho rôzne interaktívne úlohy v dramaturgii múzea, ktorý naštvane hodnotí svoje aktivity ako „fucking job“.

Matka tu nie je iba jedna, všetky ženy sú tu matkami v rôznych štádiách života. Jedna porodí chorú dcéru, ktorá prežije svoj život v inkubátore a napokon zomiera − pozeráme sa na utrpenie matky, je tu aj matka, ktorá sa chce zbaviť už svojho tehotenstva a možno aj dieťaťa po narodení, je tu aj matka vo vysokom veku, ktorá má demenciu a treba sa o ňu starať, aj imaginárna matka, ktorá si zamieňa v túžbe dieťa za kávostroj, alebo obraz strčený pod šaty, „utajená“ matka v osobe upratovačky, ktorá má v sebe a v tvári zapísanú materskú skúsenosť, hoci jej dieťa nikdy nevidíme. Rôzne emočné polohy matiek môžeme tušiť, ale rozhodne nikdy nie sú optimistické. Moederje divadlo tenzné, temné, v pravdivosti nekompromisné a zároveň kontrastne zábavné. 

Pohyb je vyšpecifikovaný do nervných polôh, v zásade je deštruktívny (trasenie, expresívne hádzanie sa o zem, zámerné vytknutia členkov vo vysokých topánkach, bolestná chôdza na pokrčených prstoch na nohách), akoby aj fyzická bolesť mala násobiť vnútorné utrpenie. A hoci všetky tieto prejavy – pohybové, zvukové, verbálne pôsobia bizarne, majú v sebe akúsi prazvláštnu prirodzenosť, ktorú, samozrejme, prijmeme a nevnímame ju ako prejav vyumelkovanej teatrálnosti. 

Na predstavení Peeping Tom sa občas nečakane zasmejeme na tých najmorbídnejších momentoch (keď tanečnicu zasiahne elektrina z pokazeného kávovaru, keď starej matke odpadne ruka, keď otec rozpráva o smrti svojej matky a dvoch žien a skonštatuje, že nikdy nemal šťastie na ženy), skrátka všetko to zdrvujúce a depresívne tu zrazu v čiernom humore nadobudne svoju absurdnú zábavnosť. Moedervšak nie je primárne o zábave, je to dôrazne realistický obraz o vnútornom stave matiek, o ich nelichotivom emočnom prežívaní, o ich smutných tajomstvách  a rôznych postojoch vo vzťahu k materstvu. Je to jednoducho pravda o mame, ktorú nechceme poznať, respektíve, ktorá sa ťažko priznáva. Moederje len jedna časť z trilógie (Otec, Matka, Dieťa), ktorá nás svojou intenzitou motivuje vidieť aj tie ostatné.  Moederje silné predstavenie, ktorého sila je v jeho pravdivosti, nekompromisnosti, expresívnosti, emócii aj naturalizme. Moeder  v predvedení súboru Peeping Tom je mimoriadne dobré divadlo, z ktorého nám však vôbec nie je dobre. 

Moeder (Mother)

Produkcia: Peeping Tom

Réžia: Gabriela Carrizo

Asistent réžie a dramaturgia: Franck Chartier

Tvorba a účinkujúci: Eurudike De Beul, Maria Carolina Vieira, Marie Gyselbrecht, Brandon Lagaert, Hun-Mok Jung, Yi-Chun Liu, Simon Versnel, Charlotte Clamens

Umelecká asistentka: Diane Fourdrignier

Zvuková kompozícia a aranžmán: Raphaëlle Latini, Renaud Crols, Glenn Vervliet, Peeping Tom

Mixáž zvuku: Yannick Willox, Peeping Tom

Svetelný dizajn: Giacomo Gorini, Amber Vandenhoeck

Kostýmy: Diane Fourdrignier, Kristof Van Hoorde (internship), Peeping Tom

Scéna: Amber Vandenhoeck, Peeping Tom

Realizácia scény: KVS-atelier & Peeping Tom

Video skúšky: Sulok Swablamban (internship), Gaspard Rozenwajn

Foley Coach: Elias Vervecken

Koprodukcia: Theater im Pfalzbau (Ludwigshafen), Performing Arts Center (Taipei), KVS – Koninklijke Vlaamse Schouwburg (Brussel), GREC – Festival de Barcelona/Mercat de les Flors (Barcelona), HELLERAU – European Center for the Arts Dresden, Les Théâtres de la Ville de Luxembourg, Maison de la Culture de Bourges, La Rose des Vents (Villeneuve d’Ascq), Festival Aperto/Fondazione I Teatri (Reggio Emilia), La Bâtie – Festival de Genève.

S podporou Flemish authorities.

Distribúcia: Frans Brood Productions

Moeder podporili: Theater im Pfalzbau Ludwigshafen (DE) and Taipei Performing Arts Center (Taiwan), key partners in theVader, Moeder, Kind trilogy