Nie je náhoda, že Maďarský národný balet zavítal na Slovensko s Bartókovým triptychom, ktorý je z hudobnej stránky ideálnym vývozným artiklom reprezentujúcim maďarskú kultúru. Béla Bartók, nepochybne najväčší maďarský skladateľ, sa spolu s Janáčkom, Fallom či Szymanowským zaraďuje k takzvaným národným skladateľom. Bartókov hudobný jazyk kombinuje moderné prvky s ľudovou hudobnou tvorivosťou, čím vzniká zvukovo bohatá a farebná fúzia.
Prvým z uvedených baletov bol Drevený princ v choreografii Pála Frenáka. Frenákovu choreografickú koncepciu uviedol maďarský súbor pri príležitosti stého výročia Dreveného princa v premiére 12. mája 2017 (počítajúc od dokončenia orchestrácie). Frenákov Drevený princ je v prvom rade dizajnovým počinom s minimalistickým prvkovým materiálom, ktorý opúšťa pôvodné libreto, a s cieľom uchopiť iba jeho pointu v neurčitých metaforách. Mantinely dejovej línie autor zastrel abstrakciou, čím vznikol v prvom rade vizuálny koncept, v ktorom divák môže, ale nemusí, vyčítať dejovú líniu. Naklonená plošina zaberajúca takmer celé javisko ponúkla choreografovi a tanečníkom päť úrovní, na ktorých sa mohli pohybovať: podlaha javiska, spodná časť plošiny, šikmina, vrchná časť plošiny a priestor nad plošinou, v ktorom sa hojdal na lane jeden z tanečníkov. Rafinovaný svetelný dizajn vymedzoval priestor pre tanečníkov, vytváral atmosféru a lichotivo podčiarkol fyzickosť tanečníkov, ktorí tancovali len v spodnej bielizni. Spomínané „kostýmy“ boli najkontroverznejším elementom predstavenia, čo je vzhľadom na Frenákovu tvorbu akosi málo. Choreografia vychádzala z niekoľkých pohybových variácií, ktoré sa dokola opakovali, a aj keď bol pohybový slovník veľmi zaujímavý, prvkovo ostal pomerne chudobný. Samotný pohyb vychádzal zo statického centra a smerom k telesným perifériám naberal na sile a dynamike, pričom dôraz sa kládol na maximálny rozsah a expresivitu končatín. Oživením v zacyklených väzbách bol vstup samotného choreografa na scénu, ktorý svoj odkaz odovzdal divákom pomocou posunkovej reči. Z Dreveného princa ostala len Bartókova hudba, v ktorej vynikla plastická interpretácia predvádzajúca takmer neobmedzené možnosti pohybu ľudského tela. V kontexte nasledujúcich dvoch choreografií bola interpretácia prvého diela bezpochyby na najvyššej úrovni (pravdepodobne išlo aj o rozdielnych tanečníkov; obsadenie nebolo k dispozícii).

 

Po prestávke nasledoval Zázračný mandarín z dielne uznávaného choreografa Lászla Seregiho. Seregiho inscenácia mala premiéru v roku 1970 a jej súčasné uvedenie je jej vernou rekonštrukciou. Zodpovedala tomu celková estetika diela, od scény, kostýmov až po choreografiu. V tomto kontexte treba poznamenať, že zatiaľ čo všetky zložky na scéne pôsobili doslova retro, Bartókova hudba ostala nadčasová. Dnes je už pomerne ťažké predstaviť si, že blikajúce majáky či vybíjané kožené bundy pôsobili moderne a že tento dizajn definoval celé dielo, i keď samotná choreografia používa prvkový materiál techniky klasického tanca občas obohatený o nejakú kontrakciu hrudníka, prípadne paralelné pozície dolných končatín. Pohľad na choreografiu bol malým historickým exkurzom, ktorý poodhalil moderné tendencie daného obdobia v bloku východnej Európy, kam skutočný moderný tanec prenikal len veľmi ťažko. V tomto prípade išlo najmä o typické krokové väzby a prvky známe z tréningov či klasických predstavení ako napríklad krok piqué do prvej arabesque-pas glissade-pas de chat kombinované s chôdzou, behom a najmä s veľmi opisnými a konkrétnymi gestami a akciami. Inscenačné postupy použité pred takmer päťdesiatimi rokmi vyzneli v súčasnosti smiešne. Už samotný úvod predstavenia, kde traja mačovia v kožených nohaviciach donútia dievča k prostitúcii, vyznel rozpačito a evokoval skôr zle spracovaný muzikál. Nasledovali opisné scénky olúpenia elegána a študenta, ktoré pokračovali v nastolenom rozpačitom trende. Mierny zvrat nastal až s príchodom Mandarína, respektíve až po jeho druhom zabití, keď očarené dievča zmenilo svoj vzťah k záhadnému cudzincovi. Jej vnútorný prerod vniesol do predstavenia aspoň kúsok neuchopiteľnej krásy. Celkový dojem nezachránila ani interpretácia piatich tanečníkov (dievča, Mandarín a traja gangstri), ktorá bola ťažkopádna, tvrdá a neplastická.