Večer sa začínal krátkym baletom so súčasníckym nádychom Movements to Stravinsky od mladého maďarského choreografa Andrása Lukácsa, ktorý pôvodne uviedol toto dielo v roku 2017 vo Volksoper vo Viedni. Javisko v prvej časti patrilo 6 tanečným párom kráčajúcich bok po boku v rade alebo v dvoch radoch oproti sebe v strohých čiernych kostýmoch tréningového charakteru, ktoré boli dozdobené skladanými balerínami či goliermi príznačnými pre obdobie renesancie. Chôdza ako základný choreografický motív bola prelínaná občasnými krátkymi sólovými výstupmi a technicky aj kondične náročnými duetami, v ktorých venoval choreograf jednotlivým párom naozaj štedrý priestor.

Na javisku dominovali čisté geometrické línie klasického tanca okorenené o súčasnú plasticitu a voľnosť pohybu. Komplikované partnerské prvky, ktorých výsledná estetika a efekt však nie vždy korešpondovali s množstvom vynaloženej energie a sústredenia potrebného na ich vykonanie, dávali tanečníkom zabrať. Túto skutočnosť bolo možné pozorovať aj na prvom páre v zložení prvých sólistov Marie Yakovlevy a Masayu Kimota, na ktorých sa odrazila prílišná prekombinovanosť a koordinačná náročnosť. Krokový text zvládli profesionálne, ale chýbala mu plynulosť a ľahkosť predvedenia. Celkovo však budili dojem skúsených a vytancovaných interpretov, rovnako ako to bolo aj pri ďalších pároch v zložení sólistov, demisólistov a členov baletného zboru.
 

Úvodné dielo esteticky pôsobilo obzvlásť príjemne a taktiež elegantne zapadalo do neskutočne podmanivej, no muzikálne náročnej hudobnej predlohy z baletnej suity Pulcinella od Igora Stravinského. Práve vďaka súhre Stravinského hudby a Lukácsovej výstavbe tanca a kostýmov mohol divák pocítiť nevšedné stretnutie dvoch historicky vzdialených svetov – renesančnej commedie dell’arte a súčasného tanečného slohu na jednom javisku a v rovnaký čas.

Svetová premiéra inscenácie Between Dogs and Wolves uvedená v prostriedku programu ponúkla špecifickú hravú koncepciu hraničiacu s rozprávkou. Za jej zrodom stál švédsky choreograf, filmár a tanečník Pontus Lidberg, ktorý mometnálne vedie Dánske divadlo tanca a bola to jeho prvá spolupráca so súborom Viedenskej štátnej opery. 

Pripomínajúc grimmovskú Rotkäpchen (Červená čiapočka) boli na horizonte premietané čiernobiele 2D projekcie vlkov zakrádajúcich sa medzi stromami. Projekcie boli dopĺňané o jemnú tieňohru, prostredníctvom ktorej sa z vlkov stávali muži tancujúci na javisku a naopak, baletky z javiska sa zasa ocitali v temnom lese. Horizont sa dal otáčať a fungoval počas celého predstavenia tiež ako lietajúce dvere, ktoré svojím pretáčaním ohraničovali jednotlivé obrazy alebo vháňali na javisko ďalšie postavy.
 

Dielo bolo pomyselne rozdelené na dva svety. Svet krehkých baletiek, v ktorom excelovali aj prvé sólistky Nina Poláková a Nikisha Fogo a svet drsných vlkov, kde zažiarili prví sólisti Davide Dato a Jakob Feyferlik. Za splnu mesiaca sa začali tieto svety oťukávať, skúmať a živelne prelínať. Muži v čiernych business oblekoch prejavujúci inštinkty dravcov zrazu rozohrali s dámami v bielych balerínach niekoľko rozsiahlych tanečných čísel, a tak nastalo pôsobivé synkretické pohybové divadlo prepájajúce animozitu s nežnosťou. Pri niektorých obrazoch boli použité realistické vlčie masky a chvosty, ktoré dodávali tancu ešte živočíšnejší náboj. Čo sa prepojenia tanečných štýlov týchto dvoch polarizovaných svetov týka, krokový text sa pohyboval na hranici medzi klasickou technikou a technikou so súčasnými vyjadrovacími prostriedkami. Pri partnerských pasážach vyvolávali dámy odeté v balerínach a obuté v špičkách mierne rozpaky nad choreografickým zámerom, pretože vyzerali ako z iného predstavenia, nehovoriac o značnom nepohodlí pri vykonávaní energických moderných tanečných prvkov. Between Dogs and Wolves by som zosumarizoval ako nápadité tanečné predstavenie o miešaní sa dvoch polarizovaných svetov, ale hlbší odkaz, ktorý by dielo mohlo potencionálne niesť, zostal neodhalený.
 

Vyrcholenie večera sa dostavilo v tretej časti prostredníctvom už takmer 20 rokov uvádzanej choreografie jednoaktového baletu White Darkness premiérovaného v roku 2001 v Teatro de la Zarzuela v Madride, ktorú španielsky tanečník a choreograf Nacho Duato vytvoril ako requiem pre jeho sestru. Tento choreografický mág dokázal vyplniť hudobnú predlohu pohybom ľudského tela s rovnakým citom, ako to bolo príznačné pre Georgea Balanchinea. Invenčný a plastický pohyb, ktorý Duato využíval, nielen pútal zrak, ale udržiaval diváka v neustálom napätí. Nedalo sa ho dostatočne nasýtiť a pôsobil doslova (žeby zámerne?) ako droga.

Vskutku dokonalou ukážkou jednoduchej, no umnej scénografie od Jaffara Chalabiho bol horizont vytvorený z pohyblivej mozaiky z pravidelne naskladanej purpurovej látky, ktorá žila a dýchala spolu s tanečníkmi pomocou hydraulicky zapezpečeného zmršťovania alebo rozpínania jej výšky a šírky. Miestami vyzerala až hypnoticky a príliš živo, akoby bola samostatným organizmom. Počas predstavenia bol niekoľkokrát využitý aj biely prach lejúci sa zvrchu v kuželi ostrého bodového svetla. S ním interpreti ďalej pracovali, presýpali si ho medzi sebou, sypali na zem, hádzali a vytvárali tak sugestívne scénické obrazy podvedome pripomínajúce závislosť od akejsi návykovej látky. Látky, ktorej sa jedny štítia, zatiaľ čo iní po nej bažia. Látky, ktorá nakoniec zasypala hlavnú protagonistku a vytvorila tak srdcervúci finálny obraz, ktorý bol sám o sebe hlbokým estetickým aj citovým zážitkom. Tento odkaz na drogovú závislosť, ktorá ukončila život Duatovej sestry, stelesnila pôvabná sólistka Madison Young. Hýbala sa po javisku bez zdanlivo najmenšieho úsilia a po hereckej stránke bola presvedčivá. Partnera jej robil najmladší prvý sólista Jakob Feyferlik, ktorý navzdory svojmu veku pôsobí veľmi zrelo a skúsene. Tento náročný part hlavného páru obaja zvládli bez najmenšieho zaváhania.
 

Ďalším nemenej zaujímavým aspektom tohto diela bola pomerne jednoduchá a filmovo znejúca hudobná predloha Adiemus Variations a String Quartet no2 od waleského skladateľa Karla Jenkinsa. Duato jej totiž dokázal svojím krokovým textom a celkovou výstavbou choreografie vdýchnuť úplne iné rozmery. Väčšinou to býva práve naopak – hudba povznesie tanec, no tentokrát sme boli svedkami toho, ako samotné tanečné kroky pozdvihli muzikálnu hodnotu hudobnej predlohy. Okrem toho, Duatove zaplnenie času a priestoru estetickým pohybom bolo dokonalé. Nič nechýbalo, nič nebolo navyše, všetko bolo účelové, premyslené a zarývalo sa pod kožu. Bol to zážitok, ktorý vyvolával zimomriavky.
 

Tri zvučné mená novodobej choreografie, tri rozdielne prístupy k výstavbe tanečného diela, tri rôzne spôsoby komunikácie s divákom, skrátka tri mimoriadne umelecké zážitky. Balet Viedenskej štátnej opery opäť presvedčil, že nie je čisto klasicky orientovaným telesom a uvádzanie moderných choreografí mu nielenže nerobí najmenší problém, ale dokonca mu aj pristane. So cťou a závanom čerstvého vánku sa tak rozlúčil s poslednými divákmi pred náhlym a neplánovaným zatvorením svojich brán.

 
Movements to Stravinsky

Choreografia, scéna, kostýmy, svetlo: András Lukács

Hudba: Igor Stravinskij

Dirigent: Fayçal Karoui

1. pár: Maria Yakovleva, Masayu Kimoto

2. pár: Natascha Mair, James Stephens

3. pár: Nikisha Fogo, Richard Szabó

4. pár: Iliana Chivarova, Arne Vandervelde

5. pár: Erika Kováčová, Zsolt Török

6. pár: Céline Janou Weder, Gaetano Signorelli

 

Between Dogs and Wolves

Choreografia: Pontus Lidberg

Hudba: Dmitrij Šostakovič, arr. Rudolf Barschai

Dirigent: Fayçal Karoui

Kostýmy: Rachel Quarmby-Spadaccini

Scéna: Pontus Lidberg, Jaffar Chalabi

Projekcie: Jason Carpenter

Dámy: Nina Poláková, Nikisha Fogo, Ioanna Avraam, Rebecca Horner, Madison Young, Oxana Kiyanenko, Fiona McGee, Marie Breuilles, Laura Cislaghi

Páni: Davide Dato, Jakob Feyferlik, Leonardo Basílio, Tristan Ridel, Narvin Turnbull, Arne Vandervelde, Andrés Garcia Torres, Trevor Hayden, Hanno Opperman

 

White Darkness

Choreografia a kostýmy: Nacho Duato

Hudba: Karl Jenkins

Scéna: Jaffar Chalabi

Hlavný pár: Madison Young, Jakob Feyferlik

1. pár: Fiona McGee, Arne Vandervelde

2. pár: Sveva Gargiulo, Davide Dato

3. pár: Nikisha Fogo, Masayu Kimoto

4. pár: Kiyoka Hashimoto, Géraud Wielick

Písané z reprízy 8. 3. 2020 Viedenská štátna opera.