Scéna veľkoryso odkrýva zákulisie. V jej útrobách je náhľad do depozitu rekvizít a po bokoch stoja takzvané štendre s kostýmami, ktoré si interpretky priamo na scéne prezliekajú. Na javisku je mobilný mixážny pult, ktorý sa presúva z jednej strany na druhú aj do centra javiska, kde z neho prostredníctvom mikrofónov a horizontálnej projekcie nad hlavami účastníkov kreujú televízne štúdio. Hudbu na javisku mixujú dvaja dídžeji, ktorí sú občas aj aktérmi performancie štyroch tanečníc reprezentujúcich štyroch jazdcov. V závere je použitá aj obrovská plocha (štvorec potiahnutý transparentnou fóliou s otvorom v strede), zatiaľ len zvislo opretá ako rekvizita čakajúca na použitie. V tretej časti je horizontálne zavesená ako obrovská hojdačka, na ktorú tanečnice vstupujú. Význam tu má aj biele svetlo, ktoré postupne naberá farebné tóny.

Choreografia je členená na tri časti (Praprababička, Babička, Ty a ja). Výtvarne  ju vymedzuje aj závesná pozdĺžna projekcia, ktorá pôsobí nielen ako vizuálny prvok, ale aj ako zdroj navigácie, sprostredkovateľ informácií, bonmotov, filozofických úvah, titulkovač, obrazovka flešových správ bez komentára mapujúca v rýchlom slede históriu Španielska a sveta. Kostým sa nesie od polonahoty cez bohato štylizovaný folklórny španielsky kroj rôznych regiónov až po indiferentné súčasné znenie strihového aj farebného triezveho štýlu dlhých sukní a jednoduchých vrchných trikotov.

Výrazným prvkom sú audiovizuálne efekty a zvukový priestor – okrem mixáže súčasnej muziky na pultoch je to zmes archívnych tradičných piesní, zvukov zápasu alebo súťaží v pozadí (amplióny, piskot, potlesk, skandovanie), ale sú tu aj akési nekoordinované výkriky tanečníc, odratúvanie tempa, krokov či vzájomná vrava.
 

Tanečná performancia má výraznú dynamiku, tempo, stále sa na javisku niečo deje, čomu značne napomáha filmová projekcia a extrovertnosť pohybu protagonistiek. Zvuková hladina je nadštandardne vysoká (miestami až obťažujúca), ktorá má zrejme zámerne navodiť extatický pocit, hoci v niektorých pasážach vyvoláva skôr úzkosť.

Mladá generácia tvorkýň odkazuje v choreografii na folklór, ktorý je v kultúre krajiny dominantným prvkom, pretvára ho však do formy energickej performancie. Ako sa z materiálov dozvedáme, „pre autorky predstavuje folklór tajomnú a mätúcu oblasť plnú legiend, obradov, sviatkov a tancov vytvorených v minulosti a ako mladý súbor, ktorý má pôvod v španielskom tanci, cítia potrebu vnášať do svojej práce súčasnú perspektívu, byť v neustálom dialógu s aktuálnym rámcom živého umenia, ktorý sa tak stáva súčasťou ich perspektívy a ich jazyka“.

Tri časti choreografie, ktoré na seba nadväzujú, alternatívnou formou mapujú históriu španielskeho tanca, v pohybových fragmentoch sa obracajú na odkaz tradície v štylizovaných polohách a modernom znení. Prvá časť (Praprababička) siaha svojou naturálnosťou (polonahotou), živočíšnym prejavom a zemitosťou až kamsi k prapočiatkom tanca ako takého, druhá predvedie karikovaný predimenzovaný pohyb reprezentujúci tradičné obrady a rituály a tretia sa pretransformuje do súčasného pohybu, ktorý však fragmentárne čerpá zo starých zvykov, obradov a sviatkov.
 

Interpretky prichádzajú na scénu v civilnom športovom odeve, aby sa potom v družnom rozhovore vyzliekli len do nohavičiek, obuté ako jazdkyne. Poloobnažené v lúči svetla, roztierajúc nohami po podlahe vopred nasypaný biely prášok (kriedu, piliny, cukor?), začínajú rituálny tanec (žeby koní v stajni pripravených na dostihy?). Otvoria celý register pohybových formácií, ktoré extrovertne (za takmer nepretržitých zvukov) prezentujú v celej škále folklórnych pohybových fragmentov pretransformovaných do modernej pohybovej reči. Pátrajú tancom po jeho koreňoch v minulosti a prenášajú pohybovú správu do súčasnosti, ako kód, ktorý sa patrí zachovať a chrániť pre budúce generácie. Sebavedomo (možno až vo feministickom znení) odeté len do tanga nohavičiek a nakreslených „tetovaných“ kompozícií na pokožke, pertraktujú oslavu telesnosti. Sú to ešte jazdkyne alebo už kone? Sú to kone alebo zase ženy? Rozdiely sa postupne stierajú a v konečnom dôsledku na ich definícii ani nezáleží.

V druhej časti (Babička) sú tanečnice v porovnaní s prvou, kde sú sporo odeté, paradoxne zaodeté až príliš. Dámy v extrémne štylizovaných farebných španielskych krojoch z rôznych častí krajiny (dokonca aj doterajší technici či dídžeji majú na hlavách monštruózne klobúky s pestrými florálnymi prvkami) sa ocitajú v akomsi televíznom štúdiu a predvedú hlučnú konverzáciu so spŕškou nepravdivo vtipných informácií, v ktorých hľadajú presahy skupiny The Beatles, respektíve Johna Lennona a Yoko Ono, s vnučkou istej španielskej babičky z vidieka, ktorá je údajne prapôvodnou autorkou jednej z Lennonových skladieb. Absurdná konverzácia vyústi do konfrontácie v interview s Lennonom (na projekcii) k téme autorských práv. „Dôveryhodné“ informácie sú paródiou na hoaxy, ktorým v súčasnosti veľká časť populácie podlieha. Po pomerne dlhej a živej konfrontácii nasleduje súťaž (akýsi tanečný battle) reprezentantiek regionálnych krojov, v ktorej sa im ráta skóre ako v počítačovej hre. Karikovaným pohybom v kroji tanečnice humorne parodujú tradície a žabomyší boj španielskeho (ale pokojne aj úplne iného) vidieka.

Tretia časť (Ty a ja) vyčistí vizuálne prezdobený priestor. Do vzduchu je situovaná konštrukcia rámu s fóliou, na ktorú tanečnice opäť sypú prášok, ktorý farebným trsom stužiek rituálne plieskajú ako bičom. Činnosť je odkazom na minulosť, pričom tanečnice sú už odeté súčasne, ležérne a nedefinovateľne. Evokujú divožienky z lesov a lúk, ale možno sú to novodobé amazonky kreujúce novú históriu pohybu, ktorá možno bude folklórom nasledujúcich generácií. Pohybové odkazy súčasného tanca možno podprahovo aj zámerne definujú budúcnosť, kým projekcia na plátne nekompromisne dokumentuje dianie vo svete, sériu pohľadov do histórie aj prítomné témy (zem, erupcie, ekológia, cyklus života, pamäť, revolúcie, filozofické úvahy, otázky a tvrdenia), ktoré vyústia k výzvam, ako je sloboda a odvaha a potreba nepretržitého tanca v živote človeka. Záver sa preklopí do rytmiky súčasnej hudby a veľkej (akejsi nekonečnej) diskotéky, do ktorej sa postupne spontánne a interaktívne zapájajú aj diváci z hľadiska. Večná potreba tanca v ohlušujúcom prúde rytmickej muziky nemá konca, akoby mala trvať dovtedy, kým sa celé publikum neosmelí.

Energická, chaotická performancia plná dôsledne premyslených pohybových, hudobných a vizuálnych tém, nabitá odkazmi a hromadou hluku, je zaujímavým (zdanlivo živelným) projektom nástojčivo presadzujúcim dôležitosť potreby tanca (či už minulého, súčasného, alebo budúceho) v zmysle konzervovania tradičných pokladov v zachovaní kontinuity ľudskej identity a zároveň kreovaní nových pohybových správ v generačnom posune.
 

Je zachovaný folklór tancom, ktorý sa praktizoval v minulosti? Bude si niekto pamätať náš tanec? Bude náš súčasný tanec pre budúce generácie folklórom? Autorky si kladú spektrum otázok rámcovaných tvrdením poetky Sapfó: „Niekto si na nás spomenie, potvrdzujem, aj v inom veku.“ Pod prizmou tohto výroku je projekt o existenciálnych úvahách o tom, čo tu po nás ostane. A ak niečo, je to vôbec dôležité, keď po smrti o tom nebudeme vedieť?

Para cuantro jinetes je aj o ženskej energii (dokumentuje to aj názov súboru Mucha Muchacha, Veľa dievčat), o jej sile, odhodlaní, nástojčivosti a odvahe. A o slobode. Je to dielo nekompromisne profilujúce mnohé otázky, obnažujúce pravdu aj ženské hrude. Hoci je v istých úrovniach jemne vtipné a pohybovo širokospektrálne, nie je na vnímanie až také príjemné. Apeluje na dve kontroverzné možnosti a provokuje diváka (ergo spoločnosť) k akcii, k odvahe sa slobodne pridať alebo utiecť, no nesúdi.

Keď som bezprostredne po predstavení dostala na sociálnej sieti priamu otázku „No, aké to bolo?“, nedokázala som odpovedať výstižnejšie než slovom „pozoruhodné“. Obávam sa, že pri tomto inštinktívnom tvrdení aj zostanem.

 

Produkcia: Mucha Muchacha v koprodukcii s Teatre Principal de La Palma

Účinkujú: Ana Botía, Marta Mármol, Belén Martí Lluch, Marina de Remedios a Los Voluble, Celso Giménez (v zákulisí)

Audiovizuálne efekty a zvukový priestor: Los Voluble

Svetelný dizajn: Carlos Marquerie

Kostýmy: Carlos Carvento

Návrhy kostýmov: Rafa Garhes

Spojenie s folklórom: Kike Arias

Pandero: Ángela Calvo a Arian Yahyaee

Pracovná pieseň: Maria Rodés

Cant Redoblat: Francesca Joan

Zvukový dizajn: Adolfo García

Technická koordinácia: Cristina Bolívar

Technici na turné: Jose Espigares a Eduardo López

Asistent techniky na turné: Georgi Georgiev Udrenov

Asistentka produkcie: Laura Cortés

Fotografie: Mario Zamora a Selena Martí

Audiovizuálny záznam: Alván Prado

 

Predstavenie bolo vytvorené s podporou pre súčasnú tvorbu Mestskej rady v Madride, v spolupráci s Réplica Teatro, Centro Coreográfico Canal a Centro de Creación Eima Creació, s podporou Goethe-Institut Madrid.