S interaktivitou sa významne narábalo vo viacerých performatívnych i tanečných predstaveniach. Spomenúť by sme mohli napríklad performanciu Princípy newspeaku (Štúdio 12, Bratislava), tanečné predstavenia Different? (Barbora Látalová, Zden Brungot Svíteková), Pocitové rozUmenie (Marta Poláková, Yuri Korec, Peter Šavel, Tomáš Procházka), scénickú esej Ice Pøz (Marika Smreková, Matěj Nytra a HaDivadlo, Brno), rituál Eau De Vie – (Mo)mentálny tanec (Lucia Kašiarová, Peter Šavel, Tomáš Vtípil) či fyzického sprievodcu prítomnosťou You Are Here (Petra Tejnorová, Jaro Viňarský a kol.). Spoločnou vlastnosťou všetkých spomenutých tanečných predstavení a performatívnych diel bola prevažne integrácia aktívneho publika, resp. práca s ním, teda presný opak obvyklého diváckeho odstupu.

Tvorcovia tanečnej performancie Pocitové rozUmenie (Marta Poláková, Yuri Korec, Peter Šavel, Tomáš Procházka) preniesli súčasný tanec do netradičného priestoru. Jej režisér Tomáš Procházka situoval tanečníkov do staničného baru, kde sa väčšinou odohrávali jednotlivé epizódy citových vzplanutí. Naplnili ich fyzickou angažovanosťou výrazu, ako aj telesnou vášnivosťou. Obklopení autentickou kulisou reálneho verejného barového priestoru kreovali tanečným jazykom variácie rozličných stretnutí osôb v interakčnom rozmere i charaktere. Neraz zvládli komplikované vyhýbanie sa prítomným hosťom vo virvare a ruchu barovej prevádzky. V tomto zmysle sa prizerajúci diváci (stojaci, príp. sediaci) viac-menej dali vtiahnuť do víru mimovoľne odvíjaných príbehov s ich dokumentárnou vernosťou. Tanečníci (Simona Tonková, Barbora Janáková, Eva Priečková, Lukáš Bobalik, Andrej Štepita) neraz účinne ovládli celý barový priestor aj s jeho jednotlivými komponentmi – stoličkami, stolovými uličkami, ktoré prakticky zahrnuli do svojich poväčšine spontánne i premyslene vybudovaných partitúr fyzického charakteru. V tom spočívala idea stmelenia kolektívu účinkujúcich i divákov do harmonickej symbiózy, kde v autenticite verejného priestoru vznikalo autonómne dielo synchronizujúce s realitou: z reality ústiace i vstupujúce do nej.

Tanečné predstavenie Different? (Barbora Látalová, Zden Brungot Svíteková) rovnako charakterizovali významné interakcie tvorcov s prítomným publikom, roztrúseným po celej ploche javiska i hľadiska. Tvorcovia (Zden Brungot Svíteková, Jun Wan Kim, Daniel Raček, Petra Fornayová) okrem zjavných princípov interaktivity čiastočne využívali i účinnú hru, ktorou cielene otvárali nové komunikačné možnosti. Diváci mohli spolu s tanečníkmi participovať na vytváraní diela. Vopred oboznámení s inštrukciami dokázali v istých momentoch kooperovať a stmelení do jednej homogénnej masy (bez limitujúcich hraníc javiska i hľadiska) mohli neraz vznikať hravé a krehké interakcie účinkujúcich a divákov. Dôležité je spomenúť, že hravý tanečný večer Different? vznikol v rámci projektu Be spectACTive pražského divadla Ponec – v cielenom aktívnejšom prístupe divákov , respektíve v netradičnej recepčnej komunikácii s dielom.

V zážitkovej performancii Princípy newspeaku (Štúdio 12, Bratislava) sa publikum tiež slobodne pohybovalo v hracom priestore vyčlenenom scénicky rámcujúcou uzavretou miestnosťou, okolo ktorej sa diváci mohli voľne prechádzať a pozorovať (fyzické i verbálne akcie performerov v jej vnútri i okolo s čítaným, monotónne reprodukovaným textom z rovnomenného textu prednášky Georgea Orwella) ako pozvoľne plynúca, často až meditatívna inštalácia a performancia. Intenzívne k tomu prispieval samotný galerijný priestor Novej synagógy v Žiline. Režisér Rastislav Ballek ponechal v tomto prípade voľnosť v aktívnom percipovaní perfomatívneho diela/ inštalácie, ktoré si zjavne vyžadovalo sústredné skúmanie, odkrývanie, hľadanie v spleti auditívnych i vizuálnych podnetov.

Tvorcovia scénickej eseje Ice Pøz (Marika Smreková, Matěj Nytra a HaDivadlo, Brno) sa okrem priestorovej dimenzie pohrávali aj s diferenciáciou rôznych časových polí. Čiastočne využili prostriedky imerzie, ako aj intermediálnych technických postupov. Tematicky siahli k vábivej problematike virtuálnej reality, ktorá často skresľuje vnímanie seba hlavne vo virtuálnom priestore. Diskrepancie medzi realitou a virtuálnou (ne)skutočnosťou predstavovali hlavnú os autorského projektu s evidentným narábaním a variovaním zdvojeného sveta.

Ďalší zreteľný príspevok v rámci laboratórneho skúmania priestoru a interaktivity predstavili Lucia Kašiarová, Peter Šavel a Tomáš Vtípil v ich neobvyklom „rituáli“ s príznačným názvom Eau De Vie – (Mo)mentálny tanec (Studio Alta, Praha). Tvorcovia primárne zakúšali esenciu prítomnosti, autenticitu kontaktu, vyplývajúcu zo spontánnej tvorivosti a hry zväčša workshopového charakteru – publikum nechali rôznorodo sa zapájať: zmyslami (ochutnávaním jedál, nápojov), hlasovo, fyzickou akciou, prácou s predmetom vo voľnej improvizovanej kompozícii priamo vznikajúcej, vytryskujúcej z autenticity kolektívnej účasti. Týmito stretnutiami (seansami) sa väčšinou snažili rozprúdiť celkové vnímanie skupiny i seba samých v kolektívnej spoluúčasti s evidentnou rituálnosťou účinku.

Česká režisérka Petra Tejnorová a slovenský choreograf a tanečník Jaro Viňarský a kol. v tomto zmysle tiež vytvorili aktívnu platformu pre situovanie tanečníkov a divákov vo svojej performancii You Are Here v celistvom zakúšaní prítomnosti. Režisérka dokonca nazvala svoje dielo fyzickým sprievodcom prítomnosťou s využitím tvorivého aktu hry s publikom v podobe jeho cieleného i programového zaangažovania i kolektívnej participácie s využívaním jeho nutnej fyzickej aktivity.

K otázkam hľadania nového diváka

Na jubilejnom ročníku festivalu KioSK sa predovšetkým hľadal nový (odvážny) divák, resp. sa do popredia záujmu dostalo poväčšine novodobé postavenie diváka: jeho funkcie, status v rámci súčasných trendov pohybového divadla i tanca. Koniec koncov to dokazoval aj tematický podtitul tohto ročníka festivalu: Nový divák. Dramaturgovia festivalu predstavili kolekciu neraz odvážnych, provokatívnych, ba aj kontroverzných diel – minimálne inšpiratívnych vo výskumno-tvorivých atribútoch.

Tanečné dielo d-BODY-m patrilo v rámci tohtoročnej prehliadky azda k najprepracovanejším z hľadiska tanečnej techniky, formy, pohybového, tanečného slovníka. Taneční partneri (Eva Priečková, Lukáš Bobalik) dokázali vo vzájomnej symbióze precízne fungovať a kompaktne sa dopĺňať v dimenziách hracieho priestoru arény. Tvorcovia pracovali temer so symetrickou presnosťou, vydestilovanou racionalitou výrazu s disponovanou, až matematicky presnou variabilitou využívaných prostriedkov. Vytvorili miestami atypickú konšteláciu: bizarnej mužsko-ženskej dvojice. Choreograf Yuri Korec typovo zladil do svojho predstavenia dvoch výrazovo kontrastných tanečníkov. Každý z nich predstavoval odlišnú stránku energie, výrazu i celkovej konštelácie temperamentu. Kontrast sa stal v tomto prípade dominujúcim princípom v jednotlivých choreograficky zladených partitúrach. Eva Priečková väčšmi prezentovala striktnú polohu meravej sošnosti s detailne precíznou mimikou. Naopak Lukáš Bobalik zaujal oveľa väčšou impulzívnosťou. Dôrazne ju nechal zvýrazniť vo fyzicky premyslených partitúrach, najmä rytmicky sa opakujúcich sekvenciách. Zaostrenie tvorcov na plastický materiál tela nadobúdal neraz úrovne výtvarne ladených citácií (kompozícia piety na začiatku tohto tanečného predstavenia sa napríklad niesla v tomto duchu). Nahý tanečník prezentoval razantné pozície svojho tela vynáraním sa z tmy a pod. Tanečné predstavenie zasiahlo jednoznačne svojou útočnosťou, intenzifikovanou výrazovosťou. Mohli sme sa naň pozerať aj ako na súvislé komponované abstraktné dueto.

Choreograf a režisér Jozef Vlk v tanečnom predstavení Únos Európy (Debris Company) tematizoval známy mytologický príbeh na základe predlohy Petra Lomnického ako prevažne kabaretné pásmo s moderátorom (Marián Prevendarčík), sláčikovým kvartetom a triom tanečníc (Stanislava Vlčeková, Martina Hajdyla Lacová, Sláva Daubnerová). Išlo skôr o trpkú sondu, resp. spoločenský komentár pozostávajúci zväčša z kabaretných skečov.

Tvorcovia vizuálnej performancie Stopy pamäti z divadelného zoskupenia Odivo (Maja Danadová, Monika Kováčová) vytvorili fyzickým (pohybovým) jazykom veľmi efemérne stavy duševného ochorenia (diagnózy paranoidnej schizofrénie). Vychádzali pritom z autentickej skúsenosti, keď bratom oboch autoriek diagnostikovali paranoidnú schizofréniu. Využitím tieňohry, intuitívnej hudobnej zložky (perkusie Samuel Juráš), ako aj bábkových divadelných postupov vytvorili zážitkovú esenciu zo stavov prežívania i vlastnej imaginácie osobností s touto klinickou poruchou vnímania seba i reality. Zachytávali prevažne rôznorodé okamihy zo života človeka trpiaceho viacerými preludmi, stihomamom, prípadne halucinačnými desmi. Vich podaní vznikla projekcia doslova archetypových figúr – navrstvených v rámci tejto prchavej snovej kompozície.

Tomáš Danielis, pôsobiaci i žijúci v zahraničí, skúmal v kontexte svojho autorského tanečného predstavenia s názvom Mainly Love predovšetkým kontroverznú a často háklivo tabuizovanú tematiku sexuálneho násilia v rôznorodých formách i podobách v súčasnej spoločnosti. Intenzívnym spôsobom ju pretavil do štylizovaných polôh všeobecnej, generalizujúcej agresie intermediálnymi postupmi. Zaujímali ho v nemalej miere i rôzne skryté formy násilia prostredníctvom rafinovane zašifrovaných postupov manipulácie a pod. T. Danielis si ich predovšetkým všímal aj na zdanlivo neškodnom texte (v implicitnej rovine) populárnej piesne Čardáš dvoch sŕdc Karola Duchoňa, napr. v jednej časti: „Ja by som ťa dievča ľúbil, keby si sa trošku smiala...“, ktorej úryvok nie náhodou zmixovane použil v rámci svojho apelatívneho tanečného výstupu. Slovenský tanečník a choreograf poukázal v tomto prípade nielen na chúlostivú a bolestne tienistú tematiku sexuálneho násilia (tvorivo využíval aj materiály rozhovorov znásilnených žien), ale reflektoval vo svojej autorskej výpovedi aj rôzne bezohľadne šírené techniky všeobecnej manipulácie mužského dominantného patriarchálneho sveta s negatívnymi rozmermi agresie v dnešnom necitlivom svete.

 Peter Šavel i Tereza Ondrová predstavili vo svojom tanečnom diele Boys Who Like To Play With Dolls (Studio Alta, Praha) výskumnú polohu tvorby v hľadaní vedomých a kultúrne determinovaných vzorcov „typicky“ mužského a „typicky“ ženského správania, vžitých a stereotypne zaužívaných v spolo

ensko-kultúrnom rozmere. V introdukcii sa napríklad sústredili na minimálne nuansy v ustavičnej, monotónnej rytmickej chôdzi, ktorú rozvíjali otrepane donekonečna na zdôraznenie jej určitej konštantnosti až po karikovanú hyperbolizovanú podobu. Tanečník P. Šavel sa takto v promenáde spolu s českou tanečnicou T. Ondrovou prejavil s prehnanou afektovanou chôdzou, zatiaľ čo T. Ondrová zasa energicky ráznou, „mužskou“ chôdzou a pod. V ich podaní vznikla pozoruhodná kombinácia dvoch rodových stereotypov –hravej variability mužskosti a ženskosti vo sviežom a vtipnom duchu s nutnou dávkou nadsadenia.

Na tohoročnom festivale KioX 2017 sa predstavili aj tanečné performancie dvoch začínajúcich slovenských tanečníkov. Viktor Černický so svojím tanečným sólom Parolapolea (Studio Marta, Brno) a Tomáš Janypka zase s experimentálnou poetickou performanciou Nové sady (KioSK festival, Žilina). Obidve tanečné performancie rozhodne predstavovali ukážku hľadania fyzických, príp. performatívnych prostriedkov v tlmočení výskumných autorských výpovedí.

Mladý slovenský režisér Peter Gonda a kol. poskytol na objednávku festivalu ojedinelý experiment, ktorý nazval „realizmus“. Spolupracoval v ňom s nehercami. V autorskom kolektívnom diele Rilato (KioSK festival, Žilina) cielene skúmal autenticitu a jej rôzne možnosti i riziká. Vo svojom kolektívnom experimente s nehercami (účastníci  mali rôzne profesie a boli v rôznom vekovom rozhraní) narábal so situáciami najmä verejnej samoty. Odkrývali číru, bezprostrednú skutočnosť reálne prebiehajúceho tréningu, hry účastníkov s cieľom vyprovokovať ich často autentické reakcie a interakcie. Režisér P. Gonda a kol. vytvoril pre festival v tomto zmysle malé laboratórium medziľudskej komunikácie s integráciou nehercov – ponechaných často na seba v situáciách zreteľne i naschvál nenaskúšaných v perspektíve antiilúzie. Testoval tak ochotu divákov sledovať takýto kontinuálny výrez (z) reality.

Paradoxne najvýnimočnejší zážitok mohol „odvážny“ divák ostatného ročníka festivalu KioX absolvovať prostredníctvom virtuálnej reality v tzv. VR tanečnej inštalácii s názvom DUST (Mária Júdova, Andrej Boleslavský). Naskytla sa mu možnosť preniknúť do tajomstiev odkrývania tanečného pohybu (umelo namixovaného) a získať nevšedný kombinovaný vnem (vizuálny i kinetický). Vďaka špeciálne nasadeným okuliarom sa mohol dostať do virtuálnej reality, vďaka ktorej sa ocitol vo fiktívnom priestore, pohybujúci sa pomyselnými trajektóriami fantazijného sveta. Mohol tak uniknúť do sveta virtuálnej ilúzie –konečne bez podnetov interaktivity ustavičného zakúšania prítomnosti, ktoré už miestami sčasti unavovalo i otravovalo inak zdatného i vytrénovaného diváka tohto festivalu.

Jubilejný X. ročník festivalu nezávislého divadla a tanca KioSK sa napokon predsa len oplatilo navštíviť nielen pre obľúbenú a už niekoľkokrát ospevovanú neformálnu atmosféru. Jeho organizátori sa nevzdali odvahy experimentovať s netradičnými postupmi súčasného tanečného i performatívneho umenia, ale v jednotlivých dramaturgických intervenciách hlavne iniciovali „aktívne“ myslenie o nich.