Pre lepšiu predstavu o jej kariére je potrebné povedať, že je nositeľkou ocenenia Bessie 2020 za najlepšiu tanečnú produkciu za predstavenie through the mirror of their eyes. V roku 2021 získala podporu nadácie Doris Duke Foundation Artist Recovery Fund v New York Community Trust, a Guggenheim Fellow za rok 2019 a v sezóne 2020/2021 má štipendium Women Leaders in Dance v Center for Ballet and the Arts na New York University, kde tvorí medzigeneračný projekt pre profesionálnych aj neprofesionálnych umelcov The Encounter. 

Kimberly Bartosik bola deväť rokov členkou súboru Merce Cunningham Dance Company a získala ocenenie Bessie za mimoriadny umelecký výkon pri prezentácii jeho diela. Ďalej spolupracuje s Merce Cunningham Trust a vyvíja inovatívne programy pre mládež. Tieto fakty je dôležité uviesť, pretože zasväteného diváka lepšie zorientujú v tom, čo následne uvidí, aj preto, aby jej snaženie a ambície tiež správne pochopil.  

Na prázdnej scéne osvetlenej reflektormi stojí skupinka detí s choreografkou. Debatujú ako na tréningu, ale vskutku sa dohadujú, koho v závere predstavenia vytiahnu z divákov na javisko. Choreografka Kimberly Bartosik totiž nezapája do svojich choreografií len deti, ale aj „náhodne“ vyberá dospelých divákov na javisko, ktorí sa stanú súčasťou choreografie po krátkej navigácii detskými protagonistami. Navodzuje tým dojem a nutnosť spájania ľudí a táto jej prirodzená snaha nadobudla ešte ďalší a intenzívnejší rozmer v pandemickom období. 

Choreografia zachytáva chaos, spôsoby, ako sa pohybujeme v priestore deštrukcie a obnovy, a snaží sa naznačiť cestu vpred. Projekt bol ocenený cenou Bessie za vynikajúcu produkciu, je symbiózou empatie a násilia zároveň. Traja performeri Joanne Kotze, Dylan Crossman a Burr Johnson (nositeľ ocenenia Bessie za vynikajúci tanečný výkon) bežia priestorom, pričom využívajú energiu búrky (v pozadí počujeme silný šum vetra). 

Spočiatku sledujeme deti, ako prichádzajú na scénu a sadajú si postupne na zem, opierajúc sa o zadný horizont. Dominantou tanečného projektu sú traja tanečníci, ktorí sa v rýchlom tempe a dynamike pohybujú (resp. bežia) diagonálne po javisku v bežných nenápadných tréningových oblečeniach. Občas sa chytia, podopierajú jeden druhého, ale často sa míňajú. Najskôr je to viac šport než tanec – beh, poskakovanie, „zahrievanie sa“... Postupne za hudby indiferentných, takmer industriálnych zvukov začnú vytvárať komorné formácie, figúry v kontrastnom spomalení. Vizualitu pretína sila, napätie, skúška svalov i prenos energie v maximálnom sústredení. Občasne urobia gestický výpad na divákov v predných radoch (už tu sa objaví nepatrný náznak, že divákov budú aj fyzicky potrebovať). Tento zdanlivo improvizačný chaos má svoj systém a poriadok. Profesionálnych tanečníkov, ktorí sa odrazu vytratia kdesi do hľadiska, na scéne vystriedajú detskí protagonisti, tiež raz v behu, inokedy s drobnou gestickou choreografiou v opakovanom šume vetra a spomalenými formáciami iba jemne „obliznutými“ svetlom. Na chvíľu nás nechajú zabudnúť na to, že sú deťmi, keď v plnej vážnosti kreujú predstavy choreografky. Režisérka tvrdí: „Naším plánom je nájsť dvoch či troch mladých účinkujúcich z komunít, v ktorých sme na turné. V každom meste identifikujeme dvoch mladých ľudí, ktorých integrujeme do predstavenia v priebehu jedného až dvoch dní. Dôležité je, aby tento proces viedla 14-ročná členka súboru Dahlia. Zásadným momentom predstavenia totiž je dôležitosť toho, čo má mladý človek vo svojom tele, a skutočnosť, že jeho telo je prostriedkom neverbálnej komunikácie.“

Po návrate dospelých tanečníkov na javisko sa deti rozbehnú do hľadiska a vytiahnu si „svojich“ vopred dohodnutých divákov (azda aj rodičov) na scénu, aby ich krátko informovali, ako a kde sa majú pohybovať. A tak vzniká spontánna improvizačná choreografia behajúcich tanečníkov, detí aj dospelých divákov (navyše divákov s rúškami), čo odráža nielen tiesnivosť doby, v ktorej sa nachádzame (a pravdepodobne ešte aj dlho nachádzať budeme), ale aj evidentná potreba spájania sa – rodín, priateľov, detí a rodičov, ale aj cudzích ľudí v snahe prejaviť ľudskosť, spolupatričnosť a nutnosť socializácie v zmysle záchrany (nielen fyzického), ale predovšetkým psychického zdravia. 

Choreografia autorky nemá mať len umelecký, ale aj celospoločenský rozmer, inštinktívnym spôsobom definuje aktuálne témy a pripomína prirodzenú človečenskú potrebu blízkosti cez dotyk. Chce vrátiť medzi ľudí objatie, dotyky, spoločné momenty, hoci dotyky a objatia nie sú osobitne v jej pohybovom projekte prítomné. Ten skôr poukazuje na chaos, zmätenosť a samotu (dospelých aj detí), ktorá až v závere vyústi do interakcie všetkých vrátane divákov (hoci, aj v tomto „novom“ ambicióznom spoločenstve ostáva napokon každý sám). 

Projekt Kimberly Bartosik nie je len inscenáciou zvolenej témy, ale snaží sa mať väčšie presahy v kooperácii so svojimi (i miestnymi detskými účinkujúcimi) a posúvať myšlienku do hľadiska k vnímateľom a ich aktívnej súčinnosti s protagonistami bez toho, aby sa ich pohybové možnosti líšili od profesionálov. Beh ako fenomén, ktorý dokáže takmer každý, sa javí ako zlučujúca metóda spojenia všetkých bez rozdielu a napokon je to aj symbolický „beh životom“, beh pred strachom, beh pred samotou a beh za človekom ergo ľudskou bytosťou a jej dotykom. 

Tanečná (či viac snáď pohybová) inscenácia zámerne nedisponuje okázalou demonštráciou peknoty, nie je to ani prezentácia dekoratívnych tiel, ba ani konkrétny príbeh cez herecký výraz a už vôbec nie slasť z tanečnej štylizácie pre baletomanov bažiacich po kráse pohybu. Ide skôr o takmer civilný pohyb, estetiku monotónnosti a navodenia pocitu nervozity z nudy. Sila projektu je v jeho „obyčajnosti“ a výnimočnosť v univerzálnosti globálnej interakcie. Špecifikum zároveň tkvie v uvedomení si, že bez aktivity diváka vlastne toto dielo neexistuje. Jeho percipient (predovšetkým však jeho momentálna akcia) je nevyhnutná.   

Posledná choreografia festivalu Bratislava v pohybe bola možno menej o tancovaní a viac o bežnom pohybe, ale predovšetkým mala byť odrazom (ba viac odkazom) súčasnosti, v ktorom sa ocitol svet, hoci paradoxne vznikla ešte pred pandemickým obdobím. Tým zjavne naznačuje, že nás nevzdialila „len“ pandémia, iba nás v tej ľudskej izolácii evidentnejšie potvrdila.
 

TROUGH THE MIRRORS OF THEIR EYES

Choreografia / Choreographed by: Kimberly Bartosik

Réžia / Directed by: Kimberly Bartosik

Hudba / Music: Sivan Jacobovitz

Dramaturgia / Dramaturgy: Melanie George

Svetelný dizajn / Lighting Design: Roderick Murray

Scéna / Set Design: Roderick Murray

Kostýmy / Costumes: Quinn Czejkowski v spolupráci s Kimberly a účinkujúcimi

Účinkujú / Performed by: Dylan Crossman, Burr Johnson, Joanna Kotze

Asistent skúšok / Rehearsal Assistant: River Bartosik-Murray

Spoluúčinkujú / With young performers: Hunter Liss, Natália Frajkorová / Veronika Janíčková, Hana Luknárová / Kristína Ožváthová