Tak ako je od nepamäti ťažšie divákov rozosmiať ako rozplakať, je v súčasnosti ťažšie divákov dostať do divadla ako do kina. Ashtonova La Fille mal gardée bezpochyby účinkuje na tento nešvár ako liek 2 v 1. Pestrá a tanečná partitúra Ferdinanda Herolda v úpravách britského skladateľa Johna Lanchberyho nás hneď v predohre presunie do bezstarostnej a hravej dedinskej atmosféry, kde sa začne živo premietať „rozkošný dobový obrázok1“. Ten je maľovaný zmesou bohatých skúseností tvorcov, javiskovej invencie a vycibreného humoru. Táto, dnes najpopulárnejšia produkcia inak už tretie storočie pretrvávajúceho diela, bola spracovaná prekvapivo rýchlo. Len štyri týždne trvali dvornému majstrovi Royal Opera House v Londýne, aby 28. 1. 1960 toto dielo uviedol ako svoj celkovo piaty celovečerný titul. Vyniká sviežosťou, hravosťou a napriek hlbokým historickým koreňom zohľadňuje progresívny vývoj tanečnej techniky a pantomímy tak, ako ju poznáme dnes. Techniku klasického tanca striedajú štylizované ľudové tance ako tanec s kosákmi po žatve, tanec okolo mája, drevákový tanec či moriska a spolu s decentnými, no vkusnými kostýmami dotvárajú živelnú vidiecku atmosféru do posledného detailu.
 

Na poriadnom vidieku predsa nesmú chýbať sliepky, a tak sa nedá opomenúť ani úvodný tanec kohúta so sliepkami, ktorým sa balet začína. Tanec je zopakovaný ešte niekoľkokrát počas deja a vždy núti divákov zamyslieť sa, či sa pod autentickými kostýmami naozaj ukrývajú tanečníci. Dokonalosť pantomímy je v tomto prípade až dychberúca. Zaujímavosťou je, že na tomto vstupe má české divadlo veľké zásluhy. „Chicken dance“ bol totiž prevzatý z berlínskej produkcie Janáčkovej Lišky Bystroušky.

Celý dej je popretkávaný situáciami, z ktorých tanec pramení tak prirodzene, že divák ani nemá pocit, že je v divadle. Ako povedala prvá protagonistka Ashtonovej Lisy Tamara Karsavina: „Nie je v ňom jediný tanec, ktorý by priamo nevyplýval zo skutočnej situácie.“ Nesmierne pútavým bolo sledovať tanec vidiečanov okolo mája so stuhami, kde zbor vytvoril pomocou opakovaných geometrických obrazcov zo spleti stužiek hotové farebné umelecké dielo. Pri ďalšom z veľkých zborových tancov – „Reaping dance“ alebo tanec pri žatve – zasa zbor predvádzal spoločnú prácu na poli riadiacu sa rytmickými povelmi orchestra. Nechceným úsmevným momentom bola náhla strata kosáka jedného z koscov. Ten musel celý tanec, za sprievodu výbuchov smiechu svojich kolegov na javisku, „dokosiť“ holými rukami.

Dvaja hlavní hrdinovia, Lisa a Colas, v podaní prvých sólistov Nikoly Márovej a Adama Zvonaře, pôsobili veľmi esteticky a tvorili harmonicky pôsobiacu dvojicu. Technicky náročné partnerské pasáže zvládali bez menších zaváhaní a svoje kvality predviedli aj v sólových partoch. Najočakávanejšia a zároveň najzamilovaniejšia časť diela Pas de Ruban – tanec so stuhou  – je dôkazom nesmiernej kreativity a priestorového cítenia choreografa. Tú zatancovali s precíznosťou a ľahkosťou, akú si táto do detailov premyslená scéna zaslúži. Ich vysokú technickú úroveň a o nič nezaostávajúce herecké schopnosti pri vyjadrovaní si úprimnej lásky však neraz zatienila Colasova budúca svokra.

Najvďačnejšej komickej roly Lisinej ostražitej a prísnej matky Simone sa ujal Talian Giovanni Rotolo, ktorý na seba strhával pozornosť vždy, keď bol prítomný na scéne. Jeho herecké danosti doplnené o grotesknú vizáž neraz vyvolávali v hľadisku záplavy smiechu. Bez povšimnutia, samozrejme, nezostal ani povestný drevákový tanec, ktorý je zmesou stepu, herectva a paródie. 

Ďalšou nemenej dôležitou komickou postavou, ktorá však na javisku nedostáva toľko priestoru, je Alain, matkou Simone vopred dohodnutý ašpirant o ruku jej dcéry Lisy. Alain v podaní Jonáša Dolníka však ani o štipku nezaostával za hlavnými postavami a už iba svojím vzhľadom a spôsobom pohybu po scéne vyvolával opakované šklbanie kútikmi, ktoré vyúsťovalo v občasné kŕče v bruchu. Táto čisto briová rola zahŕňala prílišnú hanblivosť, ťarbavosť, detinskú hravosť a rekvizitu v podobe červeného dáždnika, na ktorý Alain dbal viac ako na samotnú Lisu. Tú by, naopak, pokojne prenechal Colasovi, nebyť Alainovho otca Thomasa, starého a panovačného vinára so značným majetkovým zabezpečením. Mimochodom, aj pri Alainovi sa v Londýne nechali inšpirovať českým divadlom. Áno, presne tak. Bol to jachtavý Vašek zo Smetanovej Predanej nevesty, ktorú v roku 1956 v Londýne inscenoval Saša Machov, neskorší riaditeľ baletu ND.
 

Neoddeliteľnou a vopred očakávanou súčasťou predstavenia je aj živý kôň, ktorý je zapriahnutý do koča a vozí po javisku matku Simone s Lisou v sprievode Thomasa. Tento zjav je pomyselnou bodkou za grotesknosťou celého diela a tých, ktorí doposiaľ váhali, ubezpečí, že sa môžu s chuťou zabávať bez toho, aby museli znášať krivé pohľady vážnejších divákov. Takí sa totiž už po prvých pár obrazoch v hľadisku ani nenachádzajú. 

La Fille mal gardée je bezpochyby titul, ktorý si len ťažko nájde odporcov. Toto dielo by mal nádejný nováčik medzi stálymi divákmi baletu vidieť namiesto Labutieho jazera určite ako prvé!

Choreografia: sir Frederick Ashton

Hudba: Louis Joseph Ferdinand Hérold

Hudobný aranžmán: John Lanchbery

Scenár: Jean Dauberval

Scéna, výprava a kostýmy: Osbert Lancaster

Naštudovanie: Jane Elliot

Dirigent: Sergej Poluektov

obsadenie:

Lisa: Nikola Márová

Colas: Adam Zvonař

Alain: Jonáš Dolník

Matka Simone: Giovanni Rotolo

Thomas: Tomáš Kopecký

Kohút: Domenico Di Cristo

Sólisti a členovia zboru Baletu ND

Orchester Štátnej opery

Z predstavenia 25. 5. 2019 v Národním divadle v Prahe.