Náhoda ako cesta k baletu

Ján Haľama sa narodil 9. januára 1940 v obci Nesluša na severe Slovenska, no detstvo trávil na juhu krajiny v Komárne. Malomestské prostredie, v ktorom budúci sólista Baletu Slovenského národného divadla vyrastal, neponúkalo možnosti stretu s „vyššou“ živou kultúrou. Ako sa teda z „chlapca z ulice“ – ako sa sám počastoval – stal sólista baletu? Mohli by sme hovoriť o osudovej náhode, ktorá navždy zmenila jeho život. V rámci šírenia sovietskej kultúrnej osvety sa i do komárňanského kina dostal farebný film Hviezdy baletu, v ktorom účinkovali vtedajší najväčší baletní umelci Sovietskeho zväzu. Malý Janko bol očarený spojením klasickej hudby a elegantného pohybu zachyteného na kameru natoľko, že začal navštevovať hodiny baletu pod vedením Violy Straussovej v miestnej osvetovej besede. Na odporúčanie svojej učiteľky sa prihlásil na prijímacie pohovory na Tanečné oddelenie Konzervatória v Bratislave, kam v roku 1954 nastúpil do triedy Evy Jaczovej. Ján Haľama nemal pre balet ideálnu postavu a ani dispozície. Profesorka mu často vravievala, „že má nohy, akoby pricestoval z Ameriky na sude. Vtedy si Janko predsavzal, že svojej profesorke dokáže, že aj napriek krivým nohám sa stane sólistom, čo napokon vďaka húževnatosti aj dosiahol.“[1] Štúdium klasického tanca ukončil v roku 1958 absolventským predstavením, na ktorom previedol variáciu Bubeníka z baletu Ples kadetov a adagio z baletu Spiaca krásavica.

Verný jedinému divadlu

Po štúdiu prijal angažmán do Baletu Slovenského národného divadla, kde ihneď doštudoval  postavy v baletoch Červený mak a Šatôčka a bol obsadený do premiéry Prokofievovho baletu Kamenný kvietok. Do jeho rozbiehajúcej sa interpretačnej kariéry zasiahla povinná vojenská služba. Ján Haľama bol napriek úspešnému konkurzu do Vojenského umeleckého súboru odvelený do západných Čiech, kde si odkrútil dva roky v sokolovskom útvare protileteckého delostrelectva ako radista. Šlo o dôsledok kádrovej závadnosti jeho otca - komunistickému režimu musel „splatiť“ otcovo prepašovanie kňaza za hranice. Počas náročnej služby však stále cvičil. Po návrate z vojenčiny pokračoval ako tanečník baletu a síce začínal v zbore, čoskoro sa v konkurencii vynikajúcich sólistov ako Vladimír Marek, Jindřich Volejníček, Tomáš Ivan a Ondrej Halász prepracoval k veľkým sólovým postavám. Prvým veľkým úspechom bolo stvárnenie komickej postavy Truffaldina v baletnej inscenácii Sluha dvoch pánov. Vtedajší šéf súboru a choreograf inscenácie Karol Tóth mal pri obsadení tejto postavy dobrú intuíciu, o čom svedčia aj pochvalné slová odbornej kritiky: „...predovšetkým chcem vyzdvihnúť debut Jána Haľamu, ktorý ako sluha Truffaldino zvládol technicky náročné tance a spolu so svojou roztomilou partnerkou Alexandrou Sabovčíkovou v úlohe Smeraldíny získali si sympatie obecenstva.“[2] Kým jedni si všímali technické aspekty stvárnenia postavy, iní ďalšie interpretačné schopnosti: „Zvlášť treba vyzdvihnúť oboch predstaviteľov Truffaldina – T. Ivana a na druhej premiére J. Haľamu, ktorí oslnili nielen technikou, ale aj svojim hereckým výkonom a muzikálnosťou.“[3]
Stvárnením Truffaldina sa začal dlhý výpočet sólových postáv, ktoré reprezentovali štýlovo široký diapazón baletného repertoáru – nechýbali postavy z ďagilevovského repertoáru, stvárnil princov v romantických a klasických petipovských baletoch, hrdinov veľkých dramatických opusov baletnej literatúry 20. storočia, sólistické party neoklasických diel a bol predstaviteľom postáv pôvodnej tvorby (kompletný zoznam je uvedený v apendixe za textom). Náročný repertoár bol schopný stvárniť vďaka vôľovým vlastnostiam, profesionalite a dobrej technickej pripravenosti. Už na začiatku kariéry sa mu pedagogicky venoval sólista Vladimír Marek a neskôr najmä Karol Tóth, Frunze Jelaňan, Ľudmila Viktorovna Semanovova a Nikolaj P. Černičkin. Ale ani profesionálna príprava a mnohoročné javiskové skúsenosti ho nedokázali ubrániť pred veľkou trémou, ktorú pociťoval pred každým predstavením. Tento nepríjemný stav vnútorného napätia pred výkonom mohol svedčiť o jeho maximálne zodpovednom postoji, s akým pristupoval k svojej profesii. Ako už bolo spomenuté, Ján Haľama nemal ideálne fyzické dispozície, ale usilovnou prácou a húževnatosťou, ktoré boli podporené úprimnou láskou k baletnému umeniu, sa prepracoval k „princovskému“ repertoáru. V odbornej literatúre nachádzame na jeho interpretačné umenie nasledovnú charakteristiku: „Dlhoročný protagonista baletu SND, vynikajúci v hereckom stvárnení svojich postáv, v precíznej technickej interpretácii s dôrazom na klasickú tanečnú techniku.“[4] Charakteristika zabúda na dôležité faktory. Prvým je jeho spoľahlivosť pri partnerskom tanci, za ktorú si ho tanečné partnerky ako Florentína Lojeková, Augusta Herényiová, Trúda Tašká či Gabriela Záhradníková veľmi vážili. Najdôležitejším faktorom, bez ktorého by jeho kariéra nemala povestný hviezdny punc, bola jeho jedinečná charizma. Ján Haľama mal schopnosť okamžite zaujať, s príchodom na javisko sa dokázal pretransformovať do stvárňovanej postavy – nepredstieral, že je princom v Labuťom jazere alebo šamanom v Svätení jari, on nimi bol. Jeho interpretačné majstrovstvo ostáva, žiaľ, už iba v pamäti jeho súčasníkov, čiastočne je uchované na fotografiách a video záznamoch. Z dobových recenzií vieme, že ako tanečník bol „choreograficky a hudobne presný“, že jeho „vynikajúce interpretačné schopnosti zvyšovali kvalitu plastickej choreografie“, že mal „ľahké, nenásilne vypérované skoky“ a že bol tanečníkom „neobyčajnej fyzickej vytrvalosti, hereckej tvárnosti, výrazovej variability a pohybovej suverenity.“
Ján Haľama sa s interpretačnou kariérou rozlúčil v role statkárky Simony z baletu Márna opatrnosť v roku 1980. Nebola to jeho najobľúbenejšia postava, ale bratislavské publikum ho ako Simonu milovalo. Známy dreváčkový tanec sa vďaka jeho nezabudnuteľnej interpretácii radil k vrcholom predstavenia. Jeho umelecké stvárnenie prísnej vdovy, ktoré bolo prirodzené, bez karikovania a zbytočných afektov, sa stalo legendárnym.
Na divadelné dosky sa vrátil ako sedemdesiatročný v balete kanadského choreografa Jamesa Kudelku Štyri ročné obdobia. V obraze Zima: Rodina sa na javisku stretol s emeritnými sólistami Baletu SND, bývalými kolegami Augustou Herényivou, Danicou Pilzovou a Zoltánom Nagyom.
Po vyše štyridsiatich rokoch po oficiálnom ukončení tanečnej kariéry „sa vrátil“ aj k baletu La fille mal gardée (Márna opatrnosť). Tentoraz ako čestný hosť premiéry diela (18. 11. 2022) v originálnej choreografii sira Fredericka Ashtona. V pohodlí kresla a bez trémy si v hľadisku novej budovy SND so slzami dojatia naposledy nenápadne stepoval svoj dreváčkový tanec.     
 

Obľúbený pedagóg

Dlhšia ako jeho interpretačná kariéra bola tá pedagogická. Ján Haľama začal vyučovať na Hudobnej a tanečnej škole v Bratislave (neskôr Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej) v roku 1980 predmet tanec s partnerom. Pôsobil tam do roku 2007, obdivuhodných dvadsaťsedem rokov. Počas tejto životnej etapy jeho vyučovacími hodinami prešli generácie slovenských profesionálnych tanečníkov, chlapci a dievčatá, z ktorých sa mnohí uplatnili v baletnom súbore SND alebo súboroch v zahraničí. Bol pomerne prísnym pedagógom, ktorý vyžadoval pohybovú disciplínu, akademickú presnosť a potrpel si na muzikalitu. Cvičné kombinácie, ktoré pre študentov vytváral, boli malými tanečnými etudami pričom si vždy dal záležať na výbere hudobného sprievodu. Jeho hodiny boli fyzicky náročné, a napriek tomu mimoriadne obľúbené. Bolo to spôsobené originálnym pedagogickým prístupom, ktorým študentov dokázal motivovať. Boli to hodiny naplnené odbornosťou a pracovnou atmosférou, ale aj láskavosťou a najmä humorom. Práve jeho humor, neoddeliteľná súčasť jeho osobnosti, vnášal do náročného štúdia moment ľudskosti. Bol explicitným príkladom pedagóga, ktorý dokáže dosiahnuť výsledky bez direktívneho správania sa, kriku či nebodaj ponižovania. Odkaz fantastického pedagóga žije v umení jeho žiakov.
Po pôsobení na bratislavskom konzervatóriu vyučoval aj na Súkromnom tanečnom konzervatóriu Dušana Nebylu v Trnave a taktiež krátko pedagogicky pôsobil na Súkromnom konzervatóriu v Nitre.      
 

Zamilovaný do baletu

Život Jána Haľamu sprevádzala hlboká láska k umeniu, špeciálne ku klasickému baletu, či to bolo v divadle alebo neskôr na konzervatóriu. Bol nekonečným obdivovateľom veľkým balerín. Obrovským zážitkom bolo osobné stretnutie s legendárnou ruskou primabalerínou Galinou Ulanovou, pre ktorú v rámci besedy Dni sovietskej kultúry spolu s Gabrielou Záhradníkovou zatancoval adagio z druhého dejstva Labutieho jazera. Tancoval pre legendu, ktorú ako chlapec videl v komárňanskom kine a vďaka ktorej sa zamiloval do baletu. Tá láska nikdy nevyprchala.

Vynikajúci tanečník, výrazná osobnosť slovenského baletu, legenda, charizmatický a šarmantný spoločník, láskavý pedagóg a úsmev rozdávajúci priateľ odišiel vo veku nedožitej osemdesiatpäťky dňa 6. decembra 2024.

 

Súpis  stvárnených postáv:

Akrobat (ČERVENÝ MAK, h. Reingoľd Glier, ch. Alexander Tomskij, premiéra 26. 6. 1954)

Zbor (ŠATÔČKA, h. Jenő Kennessey, ch. Gyula Harangozó, premiéra 23. 7. 1955)

Ruský tanec, drahokamy, cigán, ruská rapsódia (KAMENNÝ KVIETOK, h. Sergej Prokofiev, ch. Alexander Tomskij, premiéra 24. 10. 1958)                            

Ľudožrút (DOKTOR JAJBOLÍ, h. Igor Morozov, ch. Marilena Tóthová, premiéra 14. 1. 1962)

Truffaldino (SLUHA DVOCH PÁNOV, h. Jarmil Burghauser, ch. Karol Tóth, premiéra 1962) 

Milenci (STRAUSSIÁDA, h. Johann Strauss, ch. Marilena Tóthová, premiéra15. 12. 1962)

Nocturno As dur, Mazurka C dur, Valčík Cis mol, Valčík Es dur (CHOPINIÁDA, h. Frédéric Chopin, ch. Marilena Tóthová, premiéra 15. 12. 1962)                  

Pierot (KARNEVAL, h. Robert Schumann, ch. Jozef Zajko, premiéra 20. 7. 1963)   

Triton (VAPURGINA NOC, h. Charles Gounod, ch. Marilena Tóthová, premiéra 20. 7. 1963)

Ferhád  (LEGENDA O LÁSKE, h. Arif Melikov, ch. Jozef Zajko, premiéra 22.12.1963)          

Princ, pas de trois, španielsky tanec (LABUTIE JAZERO, h. Piotr Iľjič Čajkovskij, ch. Marilena Tóthová, premiéra 11. 4. 1964)

Jeden z mužov, Pilot (ROZKAZ, h. William Bukový, ch. Karol Tóth, premiéra 15.11.1964)   

Šaman  (SVÄTENIE JARI, h. Igor Stravinskij, ch. Karol Tóth, premiéra 15. 11. 1964)           

Rytier Koloman, Španiel (RAYMONDA, h. Alexander Glazunov, ch. Jozef Zajko, premiéra 13. 3. 1965)        

Vlk (PETER A VLK, h. Sergej Prokofiev, ch. Karol Tóth, premiéra 17. 10. 1965)      

Kozmonaut (IKAROS, h. Tibor Andrašovan, ch. Karol Tóth, premiéra 17. 10. 1965)

Martin, Ženích (SLOVANSKÉ TANCE, h. Antonín Dvořák, ch. Jozef Zajko, premiéra 17. 4. 1966)

Princ Albert (GISELLE, h. Adolphe Adam, ch. Jozef Zajko, premiéra 25. 9. 1966)   

Človek  (DEVIATA VLNA, h. Karel Odstrčil, ch. Karol Tóth, premiéra 12. 3.1967)               

On (AMERIČAN V PARÍŽI, h. George Gershwin, ch. Karol Tóth, premiéra 12. 3. 1967)       

Chuligán (DIEVČA A CHULIGÁN, h. Dmitrij Šostakovič, ch. Marilena Tóthová, premiéra 3. 12. 1967)          

On (LENINGRADSKÁ SYMFÓNIA, h. Dmitrij Šostakovič, ch. Marilena Tóthová, premiéra 3. 12. 1967)         

Romeo, Paris (ROMEO A JÚLIA, h. Sergej Prokofiev, ch. Karol Tóth, premiéra 28. 4. 1968)

Princ Désiré (SPIACA KRÁSAVICA, h. Piotr Iľjič Čajkovskij, ch. Jozef Zajko, premiéra 1. 12. 1968)

Basilio (DON QUIJOTE, h. Ludvig A. Minkus, ch. Karol Tóth, premiéra 19. 2. 1970)

Partner vodnej víly (ZVIERATÁ A ZBOJNÍCI / Z ROZPRÁVKY DO ROZPRÁVKY, h. Oskar Nedbal, ch. Jozef Zajko, premiéra 4. 10. 1970)  

Princ, Rotbart (LABUTIE JAZERO, h. Piotr Iľjič Čajkovskij, ch. Frunze M. Jelaňan, premiéra 23. 9. 1972)

Girej (BACHČISARAJSKÁ FONTÁNA, h. Boris Asafiev, ch. Jozef Zajko, premiéra 6. 5. 1973)

Muž (LISTY DÔVERNÉ / BALETY XX. STOROČIA, h. Leoš Janáček, ch. Pavel Šmok, premiéra 24. 11. 1973)

Sólista – muž (KLASICKÁ SYMFÓNIA / BALETY XX. STOROČIA, h. Sergej Prokofiev, ch. Frunze M. Jelaňan, premiéra 24. 11. 1973)

Fernando (BOLERO / BALETY XX. STOROČIA, h. Maurice Ravel, ch. Frunze M. Jelaňan, premiéra 24. 11. 1973)      

Druhý (VTÁK OHNIVÁK / BALETY XX. STOROČIA, h. Igor Stravinskij, ch. Pavel Šmok, premiéra 24. 11. 1973)

Dávid (GAJANÉ, h. Aram Chačaturjan, ch. Frunze M. Jelaňan, premiéra 20. 4. 1974)        

Moc A (BALADA O STRME, h. Milan Novák, ch. Ján Guoth, premiéra 7. 9. 1974)  

Účinkujúci (PRELUDIO EROICO / HRDINSKÁ TRILÓGIA, h. Michal Vilec, ch. Boris Slovák, premiéra 7. 9. 1974)        

Prvý pár, sólová variácia (BALETNÁ SYMFÓNIA / STRETNUTIE S MAHLEROM, h. Gustav Mahler, ch. Sándor Tóth, premiéra 27. 5. 1975)                   

Muž (VÝKRIKY / STRETNUTIE S MAHLEROM, h. Gustav Mahler, ch. Sándor Tóth, premiéra 27. 5. 1975)

Účinkujúci (KRUHOVÝ TANEC / STRETNUTIE S MAHLEROM, h. Gustav Mahler, ch. Sándor Tóth, premiéra 27. 5. 1975)

Simona (MÁRNA OPATRNOSŤ, h. Louis J. F. Hérold, John Lanchbery, ch. Jozef Zajko, premiéra 29. 1. 1977)

Alexej A. Karenin (ANNA KARENINOVÁ, h. Rodion Ščedrin, ch. Jozef Sabovčík, premiéra 10. 12. 1977)      

Účinkujúci (RÍMSKE FONTÁNY, h. Ottorino Respighi, ch. Karol Tóth, premiéra 7. 4. 1979) 

Kupec (PETRUŠKA, h. Igor Stravinskij, ch. Jozef Dolinský, premiéra 7. 4. 1979)   

Coppélius (COPPÉLIA, h. Léo Delibes, ch. Jozef Zajko, premiéra 5. 1. 1980)          

Štvrtý pár (ZAKLÍNADLÁ / TRIPTYCH ŽIVOTA, h. Ilja Zeljenka, ch. Karol Tóth, premiéra 26. 4. 1980)

Strom čarodej (ČARODEJNÁ NOC / TRIPTYCH ŽIVOTA, h. Eugen Suchoň, ch. Karol Tóth, premiéra 26. 4. 1980)

Muž (POÈME MACABRE / TRIPTYCH ŽIVOTA, h. Eugen Suchoň, ch. Karol Tóth, premiéra 26. 4. 1980)

Zima: Rodina (ŠTYRI ROČNÉ OBDOBIA / MADE IN CANADA, h. Antonio Vivaldi, ch. James Kudelka, premiéra 22. 5. 2010)

 

[1] VOJTEK, Miklós. Skica dvojportrétu. In Tanec, 2000, roč. 6, č. 1/2, s.7 – 9.

[2] JACZOVÁ, Eva. Debut mladých umelcov. In Smena, 17. 6. 1962

[3]  (oš) Vydarené predstavenie. Sluha dvoch pánov v SND. In Práca, 15. 6. 1962

[4] Haľama Ján. In Encyklopédia dramatických umení Slovenska 1, A – L. Bratislava: VEDA, 1989. ISBN 80-224-0000-9. s. 437