„Holandská škola“ v parížskej Opere
Kristián Kohút
Svetoznámy balet parížskej Opery sa môže pochváliť neuveriteľne širokým repertoárom, ktorý obsahuje balety od skvostov romantizmu cez ikonické diela choreografov 20. storočia až po súčasnú svetovú tvorbu. Dramaturgia sa nebojí riskovať, ale predsa len vzhľadom na 350-ročnú vážnosť inštitúcie rozširuje repertoár opatrne a na základe osvedčenej kvality. Ponúknuť publiku len 53 minút tanca vyžaduje guráž podkutú skutočne kvalitným umením, akým trojvečer skutočne bol. Tri choreografie Hansa van Manena a dvojice Sol León – Paul Lightfoot zaradené do repertoáru v sezóne 2018/2019 sa vyznačujú abstraktnou estetikou a sú späté s Holandským divadlom tanca.
SLEIGHT OF HAND
Tvorivá dvojica Sol León a Paul Lightfoot vytvorila balet Sleight of hand v roku 2007 na hudbu druhej časti 2. symfónie Philipa Glassa. Názov jednoaktového baletu označuje jemné motorické schopnosti často využívané umelcami, ale aj podvodníkmi predvádzajúcimi rôzne triky. Dvadsaťminútový balet pre osem tanečníkov je tiež trikom, ktorý takmer z ničoho vyčaruje umelecko-emocionálny kolos. V minimalistickom duchu javiskovej výpravy, ktorú tvorí len dramaticky využité teplé svetlo, a s komorným obsadením rozohráva abstraktnú vzťahovú drámu. Javisku dominujú dve postavy: muž a žena na niekoľkometrových podestách, pričom ich kostým siaha až po podlahu. Rozprávači? Rodičia? Manipulátori? Bohovia? Alebo hlavní hrdinovia nevypovedaného príbehu? Pohyb oboch sólistov je obmedzený len na gestikuláciu rúk, mimiku tváre a občasný pohyb trupu. Pod nimi sa odohráva niekoľko paralelných príbehov, z ktorých jeden – príbeh páru – vystupuje do popredia. Pár plynulo sa pohybujúci v zložitých krokových väzbách predstavuje kontrapunkt dramatickej hudobnej predlohe, ktorá cez zmysly stimuluje isté napätie. Fiktívny a nie príliš konkrétny príbeh sa zamotáva príchodom sólistu – muža, ktorého vystrieda na scéne mužské pas de trois. Traja tanečníci v čiernych kabátoch sú so sólistom duchovne prepojení. Žeby trojjediný osud? Keď sa zdá, že životná cesta sólistu je daná a vrava na scéne utíchne, výrazná gestikulácia sólistov na podestách prinesie pochybnosti. Dejová nejednoznačnosť, dynamická hudba a v gestách kódované myšlienky dokážu udržať divácku obec v napätí po celý čas.
O vysokom interpretačnom majstrovstve svedčil výkon Hannah O´Neil a Stéphane Bulliona dokázali zaujať celých dvadsať minút len prostredníctvom pohybov vrchnej časti tela. Plastika Léonore Baulac a Germaina Louveta na javisku pôsobila absolútne prirodzene. Trojica pánov Chun Wing Lam, Pablo Legasa a Adrien Couvez predviedli v pas de troispohybovú presnosť a presvedčivý výraz. Spojenie „holandskej školy“ a francúzskej interpretácie fungovalo stopercentne a divákov Garnierovej Opery naplnilo silným estetickým zážitkom.
TROIS GNOSSIENNES
Hans van Manen vytvoril neoklasickú choreografiu Trois Gnossiennes v roku 1982 na hudbu Erika Satieho. Choreograf vychádzajúc z estetiky neoklasického štýlu Georgea Balanchinea, vytvoril dueto oslavujúce telo tanečníka a jeho možnosti. Priestor a čas, v ktorých sa pohybuje sólistický pár, sú jedinými bariérami tanečnej básne nového, obrodeného klasicizmu. Parížske uvedenie osemminútového baletu sa líši od originálu statickým pianom na scéne – inak sa klavír pohybuje po scéne na plošine a svojou polohou neustále vytvára nové a iné miesta na tanec – v tomto prípade sa jeho funkčnosť obmedzila len na hudobný sprievod. Líniami čistá choreografická kresba prepletená prvkami s atletickou estetikou ponúkla interpretom priestor na predvedenie vizuálne príťažlivých obrazov. Tempo i skladba choreografie vyžaduje bezchybnú interpretáciu, tanečníkov s dokonale zvládnutou technikou. Hviezda baletu parížskej Opery Ludmila Pagliero má všetky predpoklady zaujať nesmierne čistou a presnou technikou. Jej dodržiavanie princípu en dehors v dolných končatinách bolo dokonalé. Precíznosť jej tanečného prejavu pripomínala sólistickú generáciu vychovanú v Paríži Rudolfom Nurejevom. Pózy a telesné línie boli počas jej žensky elegantného tanca ako z metodickej príručky klasického baletu. Rovnocenným partnerom jej bol Hugo Marchand, jedna z najmladších súčasných étoile. Marchand s telom antického boha bol v prvom rade spoľahlivým partnerom. Jeho vyrysovaná muskulatúra neubrala jeho pohybu nič na plastickosti a mäkkosti. Dvojica pôsobila na scéne esteticky vyrovnane a zohrato. Van Manenov minibalet Trois Gnossiennes je v dokonalej interpretácii skutočným bonbónikom pre fajnšmekrov.
SPEAK FOR YOURSELF
„Hovor za seba“ je jednodejstvovým baletom, ktorý vizuálne mimoriadne príťažlivou formou predvádza v sólach a duetách tanečné majstrovstvo. Plynúca choreografia má niekoľko prekvapujúcich momentov a neočakávaných pohybov, ale celkovo jej najmä v druhej časti chýba dynamika. Emócia vyjadrená spojením techniky klasického tanca a moderných vyjadrovacích prostriedkov ostáva uzavretá na scéne.
Dielo by sa dalo podľa hudby rozdeliť na dve časti: prvá je vytvorená na hudbu Steva Reicha, druhá na Johanna Sebastiana Bacha. V prvej dominuje dym, v druhej voda. V prvej časti sa zo sólo tanečníka doslova dymí (má na telo pripnutý dymostroj), v druhej sa z výšky spustí dážď. Prvá časť má dynamiku a nápad, druhá je skôr tokom unavenej emócie. Hoci choreografia ako taká má potenciál udržať divákovu pozornosť, v spojení s hudbou pôsobí občas monotónne. Tento emočne polovičatý kompromis je výsledkom spojenia modernej choreografie a Bachovej hudby, ktorá nenesie dostatočnú emóciu pre tento druh tanca. Dážď a nahromadená voda sa stávajú prioritne vnímaným elementom, ktorý formuje atmosféru, dokresľuje tvary mokrých tanečníkov a v neposlednom rade vytvára podmienky na rôzne šmyky a posuny po podlahe. Vizuál je veľmi príťažlivý, moderný a sexi, choreografia pracuje s fantáziou, no celkový dojem je (kvôli hudbe) vlažný. Celkový dojem určite ovplyvnilo technicky dokonalá, no možno trochu sterilná interpretácia tanečníkov parížskej Opery. Napriek spomenutým nedostatkom je Speak for yourself hodnotným dielkom, ktoré tanečníkom ponúka veľkú priestor na široký pohyb a obecenstvu estetickú pastvu pre oči.
Slovo na záver
V rovnakom čase, v akom balet parížskej Opery hral večer Lightfoot, León, Van Manen v parížskom divadle Chaillot hosťoval súbor NDT 2 s programom reprezentujúcim súčasnú tvorbu (okrem iného aj dvojice Lightfoot/León). Tanečný fanúšik mal tak možnosť vidieť a porovnať dve kvalitatívne odlišné interpretácie rukopisov spojených so súborom NDT.
(Písané z predstavenia 17. 5. 2019, Palais Garnier, Paríž)
SLEIGHT OF HAND
Hudba: Philip Glass (2. symfónia, druhá časť)
Choreografia, scéna a kostýmy: Sol León, Paul Lightfoot
Svetlá: Tom Bevoort
Asistenti choreografie: Menhan Lou, Roger Van der Poel, Sarah Reynolds
Účinkovali: Hannah O´Neill, Stéphane Bullion, Léonore Baulac, Germain Louvet, Mickaël Lafon, Chun Wing Lam, Pablo Legasa, Adrien Couvez
TROIS GNOSSIENNES
Hudba: Erik Satie (Gnossiennes no. 1, 2, 3)
Choreografia a scéna: Hans van Manen
Kostýmy: Joop Stokvis, Hans van Manen
Svetlá: Jan Hofstra
Piano: Elena Bonnay
Skúšky: Laurent Novis
Účinkovali: Ludmila Pagliero, Hugo Marchand
SPEAK FOR YOURSELF
Hudba: Johann Sebastian Bach, Steve Reich
Choreografia, scéna a kostýmy: Sol León, Paul Lightfoot
Svetlá: Tom Bevoort
Asistent choreografie: Stefan Zeromski
Účinkovali: Fabien Révillion, Ludmila Pagliero, Hugo Marchand, Valentine Colasante, Daniel Stokes, Silvia Saint-Martin, Simon Le Borgne, Pablo Legasa, Andrea Sarri