Chiara Bersani je talianska performerka a autorka pôsobiaca v oblasti performatívneho umenia, divadelného výskumu a súčasného tanca. Pohybuje sa na rozhraní rôznych štýlov a vízií. „Manifestom“ tohto výskumu je Nežný jednorožec, predstavenie, ktoré bolo súčasťou platformy Aerowaves. Za presvedčivosť, s akou stvárňuje svoj výskum, získala v roku 2019 cenu UBU pre najlepšiu novú herečku/performerku pod 35 rokov. Chiara Bersani má 32 rokov a výšku 98 cm a napriek jej fyzickým limitom (alebo práve prostredníctvom nich) táto pôvabná a silná bytosť odvážne odkrýva podstatu svojej ľudskosti a publikum vystavuje skúške ľudskosti, miery empatie a schopnosti prijať inakosť. 

Vo svojom projekte, o neurčitosti postavy jednorožca, ktorý nemá históriu ani domov, nevieme presne, kde sa vzal, a preto mu ľudstvo prisudzuje status rozprávkovosti a imaginatívnej bytosti, ktorá nesie v sebe vlastnosti záhady a čistoty, sa Chiara rozhodla prevziať na seba „zodpovednosť za prijatie jeho začudovania“. Vyhlasuje sa za mäso, svaly a kosti jednorožca, prepožičiava mu svoje telo, aby formulovala jeho nikdy nevyslovené (ale vo vzduchu visiace ) otázky: Prečo existujem? Odkiaľ pochádzam? Verím v boha, alebo som boh? Prečo si nemôžem vybrať smrť, keď som dosiahol najponižujúcejší bod môjho starnutia a je zo mňa iba rohatý kôň, ktorému zo zadku vychádza dúha?

Seeking Unicorns je verzia vytvorená pre nedivadelné priestory, kde sa jednorožec snaží nájsť samého seba v inej podobe, využíva na to vždy iné svetlo, inú akustiku a iných ľudí. V interakcii s publikom hľadá malé zázraky, ktoré môžu vzniknúť. 
 

Performerka Chiara leží v rohu priestoru galérie, kým si diváci posadajú. Následne v tichu alebo za rôznych jemných zvukových efektov, pričom divák netuší odkiaľ prichádzajú a čo presne znamenajú, sa začína presúvať pred očami publika po podlahe. Jej pohyb je pomalý, namáhavý, podopretý rukami, občas natiahne nohu, zakloní hlavu, zhlboka sa nadýchne, zakašle, usmeje sa. Jej prejav je prirodzený a ťažko rozlíšiteľný, či je to prejav stvárňovaného jednorožca, či jej vlastný, či hraný alebo mimovoľný. Keď prejde priečne a postupne na kolenách sálu, priblíži sa k divákom a začína svoju púť tesne popri ich nohách, občas sa zastaví a pozerá divákom priamo do očí, úprimne, s očakávaním, prekvapene aj zhovievavo, zvedavo aj skúmavo... jej pohľad je osobný, spočíva na percipientoch dlho a intenzívne, vyberá si konkrétne, hoci náhodne, ale adresne... akoby hľadala odpovede v nás. Stvárňuje jednorožca, ale vskutku je tým jednorožcom s otázkami ona sama a odvážne sa svojou obnaženou prezentáciou ponára hlboko do našich duší a profiluje nové otázky v našom vnútri a svedomí. Nie je to však drzá nástojčivosť, je to láskavý a priamy kontakt s okolitým svetom v bezprostrednej ľudskej blízkosti. Keď nás Chiara „skontroluje“ svojimi krásnymi veľkými očami, keď vnikne do našich sŕdc a emočných priepastí, ponúkne svojou performanciou aj výtvarné obrazy – v strede sály si dekoratívne ako nymfa ľahne na bok s rozpustenými vlasmi a nám sa mimovoľne vybaví v podvedomí obraz Venuše pri mori, hoci Venuše malej ako dieťa, ale rozkošnej v tej krásnej slobode „uväznenej“ v drobnom tele. V závere ešte Chiara opakovane a nahlas fúkne do trúbky ako anjel z neba a privolá si zvukom svoju „nebeskú“ kapelu. Má svoju vlastnú disharmonickú „melódiu“, ktorá je jej vnútorným hlasom (možno výkrikom, výzvou, otázkou i triumfom). Spočiatku sa chvíľu nevieme rozhodnúť - je to žena, ktorá vyzerá ako dieťa? Je to dieťa, ktoré vyzerá ako žena? Ale veľmi rýchlo pochopíme, že je to nádherná bytosť hodná obdivu, ktorú chceme objať. Nie z ľútosti, ale z lásky a vďačnosti za to, že nám priblížila a odokryla dušu „jednorožca“ a že predovšetkým priblížila a odokryla tú našu. Hoci festival sa ešte neskončil a môžeme sa tešiť na ďalšie kvalitné predstavenia a choreografie, už teraz viem, že Seeking Unicorns bude z nich jednoznačne to najemotívnejšie. Priznávam, že na tento večer som išla s „malou dušičkou“, ale odchádzala som s veľkou. Rovnako tak, ako v jednej vzrastom malej žene, môže byť skrytá veľká sila. Chiara Bersani nám to svojím Nežným jednorožcom plného lásky sympaticky a s úsmevom dokázala. 
 

Druhá časť večera patrila slovenskému tanečníkovi Martinovi Kilvádymu, ktorý sa narodil v roku 1974 v Banskej Bystrici. Absolvoval odbor pedagogika súčasného tanca na VŠMU. Ako tanečníka ho najviac ovplyvnil Ján Ďurovčík a Libor Vaculík. V rokoch 1992 až 1996 bol členom súboru Torzo a tancoval aj v niekoľkých inscenáciách baletu a opery SND.V lete roku 1997 sa stal členom súboru ROSAS Anny Teresy de Keersmaeker v Bruseli. Martin je spoluzakladateľom súboru Les SlovaKs Dance Collective, podieľal sa na vyše 30 originálnych produkciách a tancoval na všetkých kontinentoch. Venuje sa aj tanečnému výskumu a už 25 rokov pôsobí ako pedagóg. 
 

V bratislavskej Nedbalke sa predstavil sólom pozostávajúcim z dvoch častí, prvá odznela v tichu, druhá na tóny klavíra a skladby God is in the House (Nick Cave). Choreografia The Craft of Dry Lands Ice – Skating (Remeslo korčuľovania na suchu) je komorným dielkom v prázdom priestore, ktorý sa pohybom tanečník snaží obsiahnuť v rôznych variáciách narábaním tela. Zámerom diela je predstaviť prácu remeselníka, jeho zručnosti a majstrovstvo, esteticko-poetické cítenie, tanečné kroky, ktoré mu počas rokov štúdiovej a javiskovej skúsenosti prirástli k srdcu. Vskutku ide o sériu gest, póz, krokov, ohýbania tela tak ako tanečníkovi napadne a v ktorých sa cíti komfortne. Cez napäté i uvoľnené gesto prezentuje, čo telo dokáže, aké pohybové možnosti má a aký význam, logiku i humor môže kreovať gestická skladba. Impulzívne a improvizačné inšpirácie z prostredia, architektúry priestoru i reakcií divákov modeluje akoby na mieru v danom momente, sú to však pohyby, formácie a gestá overené, skúsené a nespočetnekrát odskúšané. Nové, nečakané i naučené podnety spája do jednoliateho celku tela, aj choreografie a vnútornej výpovede. Zapája nielen svaly, ale aj mimický výraz, občas pôsobí ako mím formujúci gestom priestor, je vtipný, s publikom jemne komunikatívny, ale predovšetkým prezentuje svoje pružné telo, istý pohyb, akoby sa hral so svalmi, ale aj s kontaktom a emóciou. Priestor si užíva a využíva ho –predstavuje čistý tanec a radosť z neho. Pohyb je občas abstraktný, ako na tanečnom tréningu, naťahuje svaly, strečuje telo, inokedy použije jeho bežnosť a posunie ho významovo do známych každodenných rovín, baví sa na jeho nuansách a baví aj ostatných, lebo pohyb môže za istých okolností (zmnožením, predimenzovaním alebo, naopak, jeho minimalizáciou) pôsobiť komicky. Nie je to akrobacia alebo lacný cirkus, ani klauniáda, je to príjemná, prirodzená a hravá komunikácia s telom i vnímateľom. Bezprostredne nadväzujúc na predchádzajúcu choreografiu Chiary Bersani občas akoby zámerne zopakoval jej gesto alebo polohu v priestore, podobne natiahne nohu, alebo odloží jej trúbku. Drobnými nuansami prepája dve diametrálne odlišné choreografie neviditeľnou niťou mimovoľného zámeru. Je blízko publiku nielen fyzicky, ale jeho tichá, šantivá duša vibruje vo vzduchu a stavia prirodzený most medzi divákom a protagonistom. Je to ten typ tanečníka, ktorého po výkone má človek chuť potľapkať po pleci, dotknúť sa ho, lebo vie, že môže. Martin Kilvády svojou sviežou choreografiou a interpretačným prístupom odľahčil večer, ktorý bol v prvej časti emočne náročný.

Rečou meditácie možno zadefinovať, že zatiaľ čo Chiara imaginárne reprezentovala zadržaný nádych, Martin bol oslobodzujúcim výdychom. Oba procesy sú pre existenciu rovnako dôležité, obe performancie boli (hoci každá inak) vizuálne aj významovo nadštandardné.