Za touto one man show sú však skryté ďalšie mená ako Zuzana Režná (svetelný dizajn), ktorá študovala svetelný dizajn v Brne na JAMU a v rámci štúdia spolupracovala na mnohých predstaveniach Ateliéru, Lukáš Karásek (dramaturgia) bol poslucháčom Pierra Nadauda v ateliéri Klaunskej scénickej a filmovej tvorby na JAMU v Brne, Drahomír Stulír (autor scénografie) a dielo bolo vytvorené v koprodukcii s divadlom PONEC – Divadlo pro tanec. „Spolok ZDRUHESTRANY je medzinárodný kolektív umelcov, ktorí sa aktívne podieľajú na produkcii a podpore umeleckej tvorby na poli súčasného fyzického divadla, tanca, performancie či klaunského umenia. Bol založený absolventmi Ateliéru fyzického divadla, ktorý na JAMU v Brne vedie Pierre Nadaud.“ Autori vytvorili viac ako desiatku projektov a svoje diela prezentovali v Česku, Rakúsku, Slovinsku, Nemecku, Izraeli a na Slovensku. 

Diváci prichádzajú do hľadiska, zatiaľ čo na javisku sa už nachádza umelec poskakujúci drobnými krôčikmi prenášajúc ťažisko na jednu nohu a situujúc stoličku do polohy na hranici nebezpečného balansovania. V pozadí za ním je na seba naskladaná hŕba ďalších stoličiek, o ktorých sa dá predpokladať, že budú následne použité. Postupným skákavým presúvaním sa po javisku nainštaluje diagonálne cez scénu rad stoličiek, ktoré zámerne vzápätí zhodí ako domino. Celá performancia je založená na vytváraní nových a nových obrazov zo stoličiek, ktoré rôzne zoraďuje a skladá a vytvára tak akési výtvarné obrazy, „sochárske“ diela, dizajnuje priestor a kreuje scénografiu. Jeho pohyb je permanentný a pozostáva iba z knísavých drobných skokov, ktoré zintenzívňuje a minimalizuje podľa potreby. Vo chvíli, keď ako žonglér v cirkuse stavia akýsi objekt zo stoličiek stojaci len na hranách ich nôh, z balansu, z kontroly, či všetko sedí a nespadne, zo sústredenosti a koncentrácie ostávajúc stále v miernom monotónnom pohybe, vznikajú malé humorné scénky. 
 

Táto moderná klauniáda vychádza z prirodzenosti konania, z tušeného narušenia zámeru (stoličky sa vždy ešte môžu na malý pohybový podnet zrútiť), z minimalistického štylizovaného pohybu, ktorý sa v krokoch občasne zužuje i otvára a z vážneho výrazu performera. Spočiatku pomerne stereotypné vnímanie sa zmení na malé napätia percipientov sledujúcich, či sa objekt udrží, alebo spadne. V záverečnej časti predstavenia tanečník buduje zo stoličiek vysokú vežu, efekt ktorej dosahuje jednoduchým nasúvaním stoličiek jednu na druhú, čím vzniká oblúk (akási šikmá veža) zadefinovaná fyzikálnymi zákonmi. 
 

Aby ju dokonale vyvážil a zabránil skolabovaniu objektu, protagonista na ňu z druhej strany vylezie a v drobných pohybových nuansách objekt vybalansuje. Zatiaľ čo ťažko hovoriť v tomto diele o tancovaní, performer sa nepretržite a vyčerpávajúco v hojdavých skokoch hýbe a podrobuje svoje objekty vystavané stoličkami skúške statiky. Komorné dielko založené viac na vizualite a napätí zožalo u divákov úspech aj v jednotlivých sekvenciách smiech. PLI je nenápadná „podívaná“, od ktorej si v priebehu realizácie spočiatku nesľubujete veľa, ale svojou vytrvalou dôslednosťou a skrytým humorom si vás získa. Je kompilátom „tanca“, scénografie/dizajnu, minimalistickej klauniády vo výraze a vycibreného cirkusanstva v manipulácii s rekvizitami. Je to projekt jediného aktéra, v ktorom sa podľa vzoru barokového filozofa G.W. Leibnitza „vrhá do schizofrenickej rekonštrukcie sveta“. Sám autor hovorí: „Môj záujem o záhyb sa vynoril pri čítaní magicko-realistickej trilógie Naši predkovia od Taliana Calvina a potom rástol pri strhujúcom filozofickom texte od Gillea Deleuza Záhyb, v ktorom popisuje barokovú epochu najmä z hľadiska G.W. Leibniza. Myšlienka vedúca k vytvoreniu predstavenia na tému Záhyb sa potom odvíjala od Calvinovho ohýbania reality a fikcie a od Leibnitzovej potreby reflektovať skutočnosť, ktorá nás ako jedincov prekonáva.“ Aj napriek týmto zašifrovaným filozofiám v diele sa v istej pasáži profiloval v hľadisku pocit váhavosti a malej nudy (z vývoja videného je totiž možné predpokladať pokračovanie), ale o to príjemnejší bol poznatok série drobných vtipných a vizuálnych prekvapení. Performancia je doslova fyzicky vystavaná na optických metaforách, v ktorých treba vedieť čítať. Nenápadný subtílny muž Viktor Černický si získal sympatie publika svojou vytrvalosťou a prirodzeným výrazom.