Druhý ročník tohto ojedinelého podujatia sa konal v Moyzesovej sieni, v Galérii Umelka, v škole Tango Vida a Café Scherz v Bratislave. Medzinárodný festival poskytoval možnosť zahraničným aj domácim účastníkom celý rad odborných workshopov pre všetky kategórie a úrovne tanečníkov, denné milongy, nočné after party a štyri večerné gran milongy trvajúce do ranných hodín. Okrem množstva zahraničných tangochtivých účastníkov z rôznych kútov sveta hostil festival štyri profesionálne páry z Buenos Aires, ktoré viedli hodiny tanca a zároveň sa prezentovali svojimi excelentnými vystúpeniami na gran milongách. A tak sa v plnom nasadení, elegantnej grácii, nabití temperamentom a argentínskou energickou krvou predviedli Jonathan a Clarisa, Facundo a Vanesa, Carlitos a Noelia a na záver Brenno a Eva.Každému páru patril jeden večer a na gran milonge plus na záverečnej sa prestriedali všetky naraz. Neodmysliteľnou súčasťou milong a after party bol tím dj-ov, ktorí sa starali o kreatívne vystavaný mix hudby (Konrad, Dark-Oh, Ramo a Gogo, Francesco, Asya, Djiki, Haris, Janka, Sersa). 

Tanečníci tanga z celého sveta sú evidentne noční vtáci s extrémnou vytrvalosťou, a tak z workshopov, ktoré vskutku poskytli nové podnety a skúsenosti priamo zo zdroja pôvodu krajiny tohto tanca, sa presúvali účastníci festivalu na dennú milongu, ktorá prebiehala každý deň od 15. – 19.00 hodiny. Od 22.00 do ranných hodín sa konali gran milongy a kto nemal stále dosť, mohol ešte pokračovať na afterkách, ktoré sa začínali o štvrtej ráno a končili o siedmej. Stále dosť nemali zjavne takmer všetci a pred Galériou Umelka už pred štvrtou hodinou rannou stál rad nedočkavcov. Tangueri spia len pár hodín, ak vôbec, a festival využili dôsledne. Pre domácich tanečníkov bol BTF výnimočnou príležitosťou zažiť Argentínu doma bez potreby presúvania letmi a pobytov v hoteloch. 
V Bratislave sa na festivale ocitlo približne 400 účastníkov z viac ako 40 krajín z celého sveta vrátane Spojených štátov amerických, Kanady, Taiwanu a Južnej Afriky asi zo 120 miest. 
 

Festival neprinášal však „iba“ profesionálne workshopy a spoločenské večery. Festival tanga, to sú aj kontakty, priateľstvá, kolektívna aj individuálna vášeň, ktorá spája ľudí bez ohľadu na národnosť v jednom pozitívnom a sympatickom nadšení pre argentínske tango. Festival je nositeľom mnohých pretancovaných hodín, vydratých topánok, prepotených outfitov, víriacich sa vejárov, boľavých nôh, únavy, smiechu, debát, konštruktívnych výmen informácií aj pocitov, hromady endorfínu a tisícok objatí. Festival tanga je o osudoch ľudí, ktoré sa premietajú do tanečného gesta i výrazu, ale na ktoré na chvíľu zabudnú v nekonečnej ronde s ostatnými fatálnymi zážitkami a životnými skúsenosťami. Festival tanga je radosť aj dráma, mapa duší, ktoré putujú z objatia do objatia od známych aj neznámych, od neosobných až po intímne. Je to veľký krok vystúpenia z komfortnej zóny do intimity tesného objatia a zavretých očí s niekým, koho máme v náručí iba na chvíľu. Festival, to sú aj odlišné štýly tancovania toho istého tanga, stieranie rozdielov generácií, postáv, pováh, vizáže aj vnútorných nastavení. Pokora a exhibícia zároveň. Plný kontrastov aj farebností – šiat i duší. Očný kontakt, vkus i podpätky, úsmev i oddych. BTF dokáže integrovať všetky odlišnosti do jednej krásne globálnej náruče. Na jednom tanečnom parkete sa spoja vo vášni kontrastné dvojice opreté o seba na dvanásť minút hruďou i srdcom v malej tango intimite – a tak tanečník z Indie tancuje s tanečnicou z Taiwanu, Talian s Ruskou, Rakúšanka so Srbom, Turek so Slovenkou, Afroameričanka so Švédom, Kanaďanka s tanečníkom z Južnej Afriky a všetci sa nádherne zhodnú v spleti krokov aj v pocite. Festival argentínskeho tanga je festivalom objatí.

Štýlová sála Moyzesovej siene núkala skvostný, doslova zlatý zážitok (Golden experience), ako propagoval banner festivalu. Evokovala aj slávny film Ettore Scolu z roku 1983 Ballando ballando, ktorý bol nakrútený na motívy divadelného predstavenia divadla Théâtre du Campagnol Le Bal režiséra Jeana-Clauda Penchenata (1981). Náš divák pozná Tančiareň s rovnakou divadelnou inšpiráciou zo SND (2007) z pera Martina Hubu a Martina Porubjaka. Panoptikum tvárí a figúrok, od sebavedomých jedincov až po submisívne jedince cez škálu okázalosti aj nenápadného tancovania v odrazoch veľkých zrkadiel, akoby privanulo ducha filmového plátna alebo hravej divadelnosti.  

Bratislavský tango festival priniesol do jesene nášho mesta srdečnú prirodzenosť, kypriaci argentínsky temperament, gráciu „starej školy“, ktorá aj z historického hľadiska do koloritu Bratislavy neodmysliteľne patrí. Nezanechá však za sebou iba spomienky, dojmy, spotené košele, zodraté topánky a pokrčené vstupenky zabudnuté vo vrecku. Duch horúceho tanga sa vráti začiatkom roka 2019 do priestorov Klubu Umelka v podobe výstavy fotografii dvornej fotografky tango festivalov rôznych krajín. Je ňou poľská umelkyňa Marta Kossakowska, absolventka Varšavskej akadémie výtvarných umení v odbore socha. Momentálne žije v Amsterdame a celou dušou (aj ako tanečnica tanga) sa venuje dokumentovaniu tohto umenia s koncentráciou na zachovanie komplexnosti chápania tanga – jeho extrovertných, ale predovšetkým zákulisných nuansí. Kolekciu fotografií bude orientovať na „temné“ stránky tanga, na to, čo na parkete nevidíme. 

Zahraniční hostia sa z Bratislavy vytratili, veríme, že s dobrým pocitom a rozhodne s utancovanými nohami. Domáci tangueri sa opäť prirodzene zaradili do svojich cyklicky sa opakujúcich kurzov, praktík a milong, dôsledne pracujú na dokonalosti svojho kroku a dráždivo elegantných figúr a v duchu si ticho a nádejne opakujú notoricky známu povzbudivú vetu: „No mistakes in tango, darling, not like life.“