Makarovej Kráľovstvo tieňov 

Kráľovstvo tieňov z baletu Bajadéra bezpochyby patrí k najkrajším baletným obrazom klasického odkazu Mariusa Petipu. Podľa fragmentov pôvodnej choreografie francúzskeho baletného velikána z roku 1877 ju so súborom v Stuttgarte naštudovala slávna balerína Natalia Makarova. Makarova po prvýkrát uviedla svoju verziu Bajadéry v roku 1974 so súborom American Ballet Theatre, pričom sa pridržala verzie, ktorú poznala zo svojej domovskej scény – Mariinského divadla v Petrohrade. Divertissementový obraz Kráľovstvo tieňov patrí do zlatého fondu  tzv. bielych baletov. Snivú fantáziu otvára príchod bajadér zostupujúcich v pomalom tempe z vrcholov Himalájí v slávnostnej procesii.  Vstup bajadér, podobne ako východ labutí v Labuťom jazere, sa stal ikonickou scénou, ktorá svojou čistou krásou okúzľuje divákov po celom svete. Dominantný tanec dámskeho zboru v úvode je postupne vystriedaný náročným dámskym pas de troisa pas de deux Nikie a Solora. Makarova vložila do pas de deux i pánsku variáciu Solora, ktorá sa v rámci kompletného baletu uvádza v svadobnom obraze. Záverečnú spoločnú codu uzatvára veľkolepá apoteóza.  

Celý obraz je prehliadkou akademicky čistej a presnej techniky klasického tanca a je previerkou dámskej zložky tanečného súboru. Podobne, ako v prvej časti páni, aj tu dámska zložka potvrdila vysokú technickú pripravenosť a umelecké kvality, ktoré radia súbor k svetovo prominentným. Dámsky zbor bez zaváhania zvládol všetky výdrže v pózach, aj háklivé écarté, ktoré zväčša narobí tanečniciam na scéne šarapatu so stabilitou. Náročné pas de trois v podaní Diany Ionescu, Miriam Káčerovej a Agnes Su pôsobilo ľahko a tanečne. Sólistky predviedli jednotlivé variácie s gráciou a eleganciou.  Vedúca sólistka Elisa Badenes zatancovala Nikiu s nadpozemskou ľahkosťou bajadéry, krásnym adagiom, ľahkým allegrom a mäkkými prechodmi. Jej partner Adhonay Soares da Silva sa predviedol nielen ako spoľahlivý tanečný partner, ale ako interpret s úplnou kontrolou pohybu, ktorú bolo možné pozorovať najmä pri veľkých skokoch en manège vo variácii i v code. Jeho výrazu možno vytknúť určitú prepiatosť, ktorá bola zbytočným kontrastom k zrelému prejavu jeho partnerky. 

Profesionálna náročnosť  a nekompromisný prístup Natálie Makarovej a Olgy Evreinoffej sa odzrkadlili v stopercentnej interpretácii všetkých tanečníkov. Tanečnému obrazu dominovali presné predvedenie techniky klasického tanca, čistý tanečný štýl, absolútny synchrón zboru a detailné naštudovanie pohybových väzieb. 
 

Koncert pre flautu a harfu

Svetoznámy choreograf John Cranko vytvoril  v roku 1966 pre súbor Stuttgart Ballet choreografiu nazvanú Konzert für Flöte und Harfe na skladbu Wolfganga Amadea Mozarta Konzert für Flöte, Harfe und Orchester C-Dur KV 299. Vznikla v čase, keď sir Peter Write so súborom nacvičoval romantický balet Giselle, v ktorom dominuje ženský tanec. John Cranko sa rozhodol využiť „nečinnosť“ pánskej časti súboru a vytvoril divertissementový  balet, ktorý je technickou výzvou pre dvanásť pánov v bielych trikotoch a košeliach sprevádzajúcich dve baleríny v bielych tutu. Biele kostýmy na čiernej scéne pripomínajú slávny balet Sergea Lifara Suite en blanc, ale u Cranka hrajú prím tanečníci. Biela estetika tanečného obrazu ho vizuálne zaradila k odtieňom (podskupine) bielych romantických baletov, no štruktúrou a najmä krokovými väzbami sa viac približuje pohybovej estetike Georgea Balanchinea. Crankov originálny choreografický rukopis je premietnutý do nápaditej spleti prvkov a póz, ktoré sú usporiadané v geometrických líniách javiskovej kresby. Dominuje partnerská práca, pri ktorej si páni „podávajú“ sólistky v jedinečných a invenčných nosených  figúrach. Charakteristický originálny prístup k promenádam a dvíhačkám tvorí snáď najzreteľnejšiu stopu Crankovho choreografického talentu, ktorá sa zrkadlí aj v tvorbe jeho „žiakov“, najmä Johna Neumeiera a Jiřího Kyliána. Tanečný obraz ponúka kompletný diapazón pánskeho tanečného majstrovstva od čistého predvedenia základných prvkov cez tanečné prechody a ľahké allegro až po ukážku fyzickej sily potrebnej na partnerskú prácu. Crankova choreografia je pre súbor technickou i kondičnou výzvou, v ktorej dvanásť pánov obstálo na výbornú. Autor dal popri pánoch veľký priestor aj dvom sólistkám. Mimoriadne náročný part plný rýchlych skokov na špičkách ľahučko zatancovala Ami Morita. Vo viac adagiovej časti sa predviedla Alicia Amatriain, ktorej výkon bol emocionálne prežitý, ale aj čiastočne poznamenaný zrelým vekom. 

Symphony in C ako veľkolepé finále  

 Program uzavrel balet s čierno-bielou estetikou Symphony in C. Majstrovskú choreografia baletu vytvoril v roku 1947 George Balanchine pre súbor parížskej Opery pod názvom Le Palais de Cristal. Po dlhé roky stratenú Bizetovu partitúru Balanchineovi odporučil hudobný skladateľ Igor Stravinskij. O rok a pol neskôr uviedol Balanchine balet v kostýmoch Barbary Karinskej so súborom New York City Ballet. Symphony in C je majstrovským dielom, ktoré čistým tancom vzdáva hold cárskemu baletu z čias Mariusa Petipu a zároveň svojou pokrokovou kombinatorikou uchvacuje súčasné publikum. Štruktúrou zosobňuje Balanchineov výrok „balet je žena“. V štyroch častiach symfónie predstavuje prioritne štyri sólistky predvádzajúce štyri rozličné časti techniky klasického tanca ako adagio, allegro, rotáciu a rýchlosť, ktoré v harmónii s ostatným prvkovým materiálom vytvárajú dychberúcu kostru diela. Každú sólistku sprevádza na scéne partner, sólový pár je sprevádzaný dvojicou demisólových párov a každý obraz dokresľuje osem dievčat zboru. Obsadenie všetkých štyroch častí sa na javisku stretne vo svižnom finále, ktoré veľkolepým spôsobom uzatvára celú choreografickú skladbu.  Napriek tejto „masovke“ je celá pozornosť zameraná na štyri baleríny. Porovnávať ich výkony v rytmicky, tempicky i technicky odlišných sólach by nebolo korektné, ale v záverečnom finále sú ich schopnosti konfrontované súčasne v rovnakej choreografii. S potešením a hrdosťou zároveň môžem konštatovať, že vo hviezdnej štvorici vedúcich sólistiek Miriam Káčerová, Alicia Amatriain, Hyo-Jung Kang a Elisa Badenes zažiarila Slovenka Miriam Káčerová (Novitzká). Naopak, výkon megastar súboru Alicie Amatriain bol poznamenaný vekom a únavou.
Celkovo však treba poznamenať, že choreografia bola tancovaná príliš európsky, viac štýlom parížskej Opery než balanchineovsky. Mnohé krokové väzby boli prerušené zastavením spôsobeným spustením piat na zem, čo stratilo šarm balanchineovskej dynamiky. Rovnako by bolo žiaduce výraznejšie kríženie dolných končatín v smeroch en avant a en arrière a najmä oveľa badateľnejšie off-balance. Mnoho detailov, ktoré neštudovaný divák nemá šancu postrehnúť, dávajú v konečnom dôsledku dielu neuchopiteľnú originalitu a „šťavu“ a ich nerešpektovaním sa stierajú hranice jednotlivých štýlov, čím sa vytvára akési uniformované tancovanie. Žiaduca je však bohatá diverzita, ktorá i vo výzorovo pomerne rovnakých dielach (ako v tomto programe) dokáže neustále zaujať svojou originalitou, odlišnou dynamikou, kresbou a charakteristickým slovníkom.

 
Shades of white boli domácim publikom ocenené zaslúženým frenetickým potleskom. Tri bezdejové balety, ktoré sú skôr bonbónikom pre baletomanov, dokázali energiou a predvedením zaujať aj bežného diváka. Odborník sa pred kondíciou, technickou a umeleckou úrovňou musí len s pokorou skloniť.

 

SHADES  OF WHITE

 

Konzert für Flöte und Harfe

Choreografia: John Cranko

Hudba: Wolfgang Amadeus Mozart

Účinkovali: Ami Morita, David Moore, Alicia Amatriain, Martí Fernández Paixà, Clemens Fröhlich, Adrian Oldenburger, Matteo Miccini, Noan Alves, Timoor Afshar, Daniele Silingardi, Henrik Erikson, Christian Pforr, Matteo Crockard-Villa, Flemming Puthenpurayil

 

Kráľovstvo tieňov z Bajadéry

Choreografia: Natalia Makarova podľa Mariusa Petipu

Hudba: Ludwig Minkus, aranžmán John Lanchbery

Dámske kostýmy: Natalia Makarova podľa Theoni Aldredge

Kostým Solora: Yaolanda Sonnabend

Scéna: Jadwiga Maria Jarosiewicz

Svetlá: Liu Zhao

Naštudovania: Natalia Makarova, Olga Evreinoff

Účinkovali:

Nikia: Elisa Badenes

Solor: Adhonay Soares da Silva

Pas de trois: Diana Ionescu, Miriam Káčerová, Agnes Su

Členky baletu.

 

Symphony in C

Choreografia: George Balanchine

Hudba: George Bizet

Naštudovanie: Colleen Neary

Účinkovali:

Sólisti: Miriam Káčerová, Alicia Amatriain, Hyo-Jung Kang, Elisa Badenes, Friedemann Vogel, Jason Reilly,  Adhonay Soares da Silva, Matteo Miccini

Demisólisti: Ami Morita, Sinéad Brodd, Noan Aôves, Martí Fernández Paixà, Diana Ionescu, Alicia Garcia Torronteras, Adrian Oldenburger, Clemens Fröhlich, Agnes Su, Angelina Zuccarini, Daniele Silingardi, Aiara Iturrioz Rico, Aurora De Mori, Christian Pforr, Henrik Erikson

Členky baletu.