Sofiina voľba so Stravinského hudbou 

Výnimočná skladba Svätenie jari Igora Stravinského predstavuje pre choreografov svätý grál. Sila hudby je taká inšpirujúca, že od svojej škandalóznej premiéry v roku 1913 v parížskom Théâtre des Champs-Élysées sa ju snažilo tanečne spracovať nesmierne množstvo autorov. Veľa z nich sa len zviezlo po genialite samotnej skladby, no niekoľkým sa skutočne obsahom a formou tanečnej reči podarilo dosiahnuť jej úroveň. Zložitá partitúra je aj príčinou nie príliš častého uvádzania skladby – nie každý orchester sa s ňou dokáže adekvátne vysporiadať.
Koprodukčný projekt Dánskeho kráľovského baletu a American Ballet Theatre vyústil do úplne nového spracovania baletu anglickým choreografom Wayneom McGregorom. Ten do hudby vložil osobnú drámu matky v postapokalyptickom svete. Dej sa odohráva v poslednej ľudskej kolónii, kde prežijú len tí najsilnejší. Matka sa musí pre dobro kolónie vzdať jedného zo svojich detí. Takzvaná Sofiina voľba sa stáva ústrednou témou, ktorej hrozivá absurdnosť emocionálne prebíja samotný fakt javiskovej reality, že ľudstvo čelí následkom vlastnej deštrukcie. Jednotlivé scény sú mrazivé: matkine rozhodovanie je symbolom zúfalstva, neústupčivosť skupiny je egoistickým prejavom atakujúcim ľudskú dôstojnosť, smrť dieťaťa v plynovej komore je popisne hrôzostrašná. 

McGregor, ktorý dobyl baletný svet choreografiou Chroma, aj vo Svätení jari využíva pre jeho tvorbu veľmi typický pohybový slovník: extrémny rozsah dolných končatín, bohatá práca s pohybmi trupu, expresívne pohyby horných končatín. V jeho javiskovej reči nájdeme paralelu s baletnými velikánmi. Vychádzajúc z balanchineovských dlhých línií a nadväzujúc na dynamiku Forsythea vytvára novodobý odraz neoklasického štýlu. McGregor je v porovnaní s ním obsahovo i pohybovo realistickejší, ale najmä agresívnejší. Na scéne sa odohráva dlhotrvajúci obraz mozaikovito vyskladaný sólovými vstupmi mužov a matky, ktoré sú prekladané fyzicky náročnými scénami zboru.
Významnou zložkou predstavenia je scénografia, ktorá pozostáva z veľkého skleníka umiestneného v pravej časti scény a igelitového horizontu. Fragmenty zelených rastlín v skleníku kontrastujú so sterilitou ostatného sveta. Dynamika choreografie a hudby je mimoriadne silno podporená svetelných dizajnom. 
McGregorovo AfteRite je varovaním, zdvihnutým prstom. Je umeleckou fantáziou, ktorá sa však v dôsledku deštruktívneho správania ľudstva môže veľmi ľahko stať realitou. Sofistikovanosť súčasnej západnej civilizácie môže v zlomku okamihu vrátiť ľudstvo k základným pudom. Tým prvým je prežiť! A to aj na úkor iných a bez asistencie Stravinského rytmickej hudby. 
 

Čistá forma v Etudách

Etudy (v origináli ETUDES) sú jednodejstvovým javiskovým tvarom, ktorého jedinou myšlienkou je oslava krásy čistého pohybu techniky klasického tanca. Premiéra baletu s názvom Étude sa konala 15. januára 1948 v Kráľovskej opere v Kodani. Choreograf Harald Lander ju pod názvom Etudes uviedol v zrevidovanej verzii v roku 1952 v parížskej Opere. Kým pôvodná verzia bola modelom tradičného baletného tréningu s bournonvillovskými prvkami, druhá verzia v šestnástich častiach bola vytvorená s citlivejším balansom medzi adagiom a allegrom a z pohľadu prezentácie sólistky sa priklonila k štýlu Vaganovovej. Tréningový charakter predstavenia, ktorého začiatok je venovaný doslova len nohám tanečníc, pretože svetelné lúče osvetľujú iba tie, a divák tak nerušene musí vnímať eleganciu a náročnosť jednotlivých cvičení, sa postupne mení a odkrýva celé spektrum tanečníc v jednoduchých tutu. Kombinácie postupne gradujú, na scénu prichádza aj pánska časť súboru. Koncept sa mierne zmení s príchodom baleríny – sólistky a jej dvoch gavalierov. Malou spomienkou na Bournonvilleovu Sylfidu je pas de trois troch dievčat v dlhých romantických sukniach. Potom nasleduje séria krátkych etúd, v ktorých dominuje rotačná a allegrová technika. Záver patrí veľkému finále, pri ktorom v unisono choreografii zaplní javisko celý súbor. 

Etudy sú ideálnym príkladom toho, že pri javiskovej prezentácii nemusí byť dejová línia nevyhnutnosťou. Ide v podstate o nachoreografovaný tréning, ktorý dokáže divákov vyprovokovať k standing ovations. Jednotlivé etudy sú vystavané s majstrovským citom pre detail a rytmus, sú elegantnou exhibíciou tanečnej techniky, ale bez lacných „cirkusových“ elementov. 
Predstavenie odeté len do čistej techniky si vyžaduje výborných interpretov, ktorí ho „nezašpinia“ nepresnými pózami, nedopnutými kolenami atď. Dánsky kráľovský balet si môže dovoliť Etudy uvádzať bez obavy zo straty technickej čistoty a štýlovej elegancie.
Výkonu sólistky Idy Praetorius, ktorá svoju istú techniku korunovala ženskou jemnosťou, dominovala elegancia. Guilherme de Menezes bol „skokovým“ partnerom, ktorý ohromil publikum rýchlymi batírkami, a Jón Axel Fransson zase „piruetovým“ partnerom. Fransson rotoval čisto, na istotu, s maximálnou kontrolou. Možno by neprekážalo, keby trochu zariskoval. Obaja páni kvalitatívne adekvátne sekundovali baleríne, s ktorou spoločne vytvorili silnú zostavu. Zbor sa vysporiadal s náročnými pasážami viac než so cťou – najmä šestica dievčat predvádzajúcich dlhú sériu fouettés spoločne fungovala ako dobre naprogramovaný stroj. Súbor ako celok pôsobí na scéne mimoriadne kompaktne (technicky i výškovo), čo pri type predstavenia ako Etudy vytvára požadovaný homogénne estetický tvar.
 

Písané z predstavenia 26. apríla 2019, Kráľovská opera, nová scéna, Kodaň.

 AFTERITE

Hudba: Igor Stravinskij
Choreografia: Wayne McGregor
Scéna a kostýmy: Vicki Mortimer
Video dizajn: Ravi Deepres
Dramaturgia: Uzma Hammed

Účinkovali: Ji Min Hong, Alisha Brach, Stephanie Chen Gundorph, Stephanie Sahlgren, Tara Schaufuss, Alexander Bozinoff, Samuel Zaldivar, Filippe Moraes, Guilherme de Menezes, Meirambek Nazargozhayev, Oliver Starpov, MacLean Hopper, Finn Fransen
Deti: Holly Boesgaard, Lily Müller-Nielsen


ETUDES

Hudba: Karl Czerny
Hudobný aranžmán: Knudåge Riisager
Choreografia: Harald Lander
Kostýmy: Lise Lander, Rikke Korfix

Účinkovali: 
Balerína: Ida Praetorius
Sólisti – páni: Jón Axel Fransson, Guilherme de Menezes
Tri Sylfídy: Benedicte Boier, Ji Min Hong, Birgitta Lawrence
Kráľovský balet v Kodani, Kráľovský orchester (Det Kongelige Kapel), dirigent: Vello Pähn