„Pozerám sa na tanečníkov, ale vidím ľudí“

rozhovor s Natáliou Horečnou
Dve silné emócie, ktoré nás odprevadili domov

A4 – priestor súčasnej kultúry (bývalá YMCA) pôsobí undergroundovo, tak trochu mimo spoločnosti, špinavo, zanedbane, s unisexovými toaletami, kde sa nedá ani poriadne zamknúť. Objekt, ktorý márne roky volá po rekonštrukcii, je miestom, kde sa v minulosti diali (a stále sa aj dejú) veľké veci, umelecké počiny; bratislavské generácie majú naň spomienky plné zážitkov. Dekoratívny barman so striebornou líškou okolo krku vám tu načapuje pivo, gro klientely sú mladí ľudia (plus aj tí duchom mladí) a v tej sliepňavej atmosfére teplého svetla pri lepkavých stoloch sedí (okrem umeniachtivých) aj rebélia a pravda. Sem, do tohto umeleckého ústrania, ktoré rezonuje ako kultové miesto, sa utieka aj festival Bratislava v pohybe, ktorý (okrem SND, Divadla Aréna, VŠMU, v minulosti aj DPOH, galérie Nedbalka a exteriérov) využíva A4 na prezentácie možno viac alternatívnych projektov pre užší okruh divákov s kontroverznými a odvážnymi témami. Symbolicky tam, kde sa v realite aj ocitajú – na okraji, nepochopené, potlačené do tmy a „do pivnice“.
Netanečne o tangu

Objatie je akt, ktorý máme zvyčajne rezervovaný pre svojich blízkych, rodinu, priateľov, partnerov. Vskutku je veľmi zriedkavé (ak beriem do úvahy našu spoločnosť a viac-menej európsku kultúru), že vpustíme do svojej komfortnej zóny objatia aj cudzieho človeka. Je však jeden fenomén, kde to nielenže dopustíme, ale kde je objatie na kvalitné fungovanie nevyhnutné – tango argentino. O objatí som podrobne písala v časti Objatie ako skener duše a dotkla som sa ho aj v iných dieloch tohto seriálu, lebo je alfou a omegou argentínskeho tanga. Tentoraz nechcem písať iba o ňom, ale skôr o všetkom ostatnom, čo napokon táto svojím spôsobom intímna záležitosť do spoločnosti tanguerov a tangueriek prináša, čo sa od neho odvíja, čo všetko môže spojiť a rozdeliť zároveň, aký spoločenský, ale aj individuálne osobný dosah a konzekvencie má. O vzťahoch, vnútornom nastavení, preverení vlastnej schopnosti tolerancie, benevolencie a nadhľadu, ale aj o rezervovanosti, ostychu, intimite, strese a slobode. Objatie povie, ako sa momentálne cítime, aký sme mali deň, ba čo viac, prezradí, akí sme vo svojom mimotangovom živote. Na tangovú cestu si totiž každý z nás berie svoj kufor skúseností, zážitkov, radostí aj bôľov, charakteru, poznania, emočnej výbavy a lásky, výchovy z detstva, zranení aj rodinných súvislostí, partnerských fungovaní aj profesie či veku. Tento natrieskaný kufor imaginárne staviame na každej milonge do stredu rondy a je to práve objatie, ktoré ho počas tandy rozbalí.
Spoločná pôda avantgardy pre mníchovský triple bill

Komponovaný večer Common Ground, ktorý Bavorský štátny balet uvádza od 28. marca 2026, je fascinujúcim dramaturgickým odkazom. Ponúkol spojenie troch úspešných diel Cacti, IMPASSE a Bella Figura, ktoré sú výsledkom dôsledne premysleného tanečného a estetického konceptu. Mníchovská dramaturgia ním odkrýva hlbokú umeleckú minulosť choreografov, ktorí boli a ešte stále sú vzájomne prepojení.
Vice Versa – Zrkadlenie protikladov v drážďanskej Semperovej opere

Nemecké mesto Drážďany, ktoré mnohí nazývajú aj Florencia na Labe, patrí k jedným z najkrajších miest v Európe. Mesto s bohatou barokovou históriou a, žiaľ, aj s tragickým vojnovým osudom v súčasnosti dýcha moderným rozvojom. V Semperovej opere, ikonickej neorenesančnej stavbe s prvkami baroka nesúcej meno architekta Gottfrieda Sempera, ktorá je považovaná za jednu z najkrajších operných budov na svete, som 13. marca 2026 mala príležitosť vidieť predstavenie dvoch krátkych baletov pod názvom Vice Versa (Naopak). Baletný večer bol zložený z dvoch choreografií: jednou bolo dielo choreografa Sidiho Larbiho Cherkaouiho nazvaného Noetic a druhou November choreografických súrodencov Imre a Marneho van Opstalovcov.
Švajčiarske dni tanca2026 – Swiss Dance Days 2026 Bern

Od založenia Swiss Dance Days – Švajčiarskych dní tanca v roku 1996 uplynulo tridsať rokov. Tohtoročné podujatie organizátori označili za štyri dni divokého, normy porušujúceho a zároveň zmierlivého tanca. Švajčiarske dni tanca sú platformou pre profesionálnu švajčiarsku tanečnú tvorbu: prezentujú práce vyprodukované za posledné dva roky a ponúkajú rozmanitú prehliadku štýlov a umeleckých tém. Z môjho pohľadu účastníčky boli predstavenia úspešné, pestré a nabité aktuálnymi témami. V programe sa prezentovalo trinásť diel, ktoré sprevádzal bohatý program.
Ticho a pauza ako benefity tanga

Ticho je fascinujúci fenomén. Malo by byť prirodzené, ale náš svet a život sú plné hlukov, zvukov, tónov, šumov, vŕzgania, škrípania, šepotu a výkrikov, čiže akustického smogu, ktorý je ťažké úplne vyselektovať. Aj samotná príroda má svoje charakteristické zvuky: spev vtákov, reč zvierat, šum lístia aj vĺn morí a oceánov, zurčanie potokov, bzukot hmyzu, burácanie búrok, ševel padajúceho dažďa… Vypnúť svet teda nie je jednoduchá záležitosť. Nájsť miesto na ulici, v dome, byte, trebárs aj v kostole, skrátka niekde, kde je totálne ticho bez šramotu, je takmer nemožné.
A predsa (alebo práve preto) v čoraz väčšej časti populácie vzniká prirodzená potreba hľadať ticho v meditácii, pátrať po tichu v sebe. V tichu sa totiž dozvieme najviac – o sebe aj o tom druhom. Stretnúť svoje druhé ja je vskutku extrémny zážitok. Zrazu získate parťáka, ktorý je tu s vami vždy, s ktorým sa dá v mysli (a občas aj nahlas) debatovať, diskutovať, polemizovať a aj sa s istou dávkou sebareflexie dobre zabaviť. Nepotrebujete k tomu četbot. Nechcem však zachádzať hlboko do individuálnych procesov, myšlienkových ponorov a filozofických rozpráv o tichu. Chcem navrhnúť ticho, ktoré je stíšením v objatí. V pevnom, úprimnom objatí spravidla nerozprávame, iba sme a preciťujeme emóciu, ktorá pretne energie dvoch ľudí v jednom krátkom okamihu. Objatie (pravé objatie, nie také to firemné potľapkávanie po pleci) generuje pocit bezpečia, lásky, blízkosti, vyprovokuje slzy dojatia alebo úsmev (často oba javy naraz). V tichu objatia si uvedomujeme v plnej miere seba aj osobu, v ktorej náručí sa ocitáme.
Meme kultúra na javisku

Festival Bratislava v pohybe pokračuje aj v priestoroch Divadla Aréna choreografiou Trailer Park Moritza Ostruschnjaka, ktorú mohli diváci festivalu vidieť 13. októbra 2025.
Požičiam si výstižnú charakteristiku organizátorov, ktorá konštatuje, že choreografia Trailer Park je výbušné stretnutie internetu a ľudského tela. Premieňa digitálne impulzy na fyzickú realitu. Desať tanečníkov na prázdnej scéne balansuje medzi analógovým a digitálnym svetom. Dielo Trailer Park renomovaného mníchovského choreografa Moritza Ostruschnjaka, vytvorené pre súbor Tanzmainz, čerpá inšpiráciu z internetových videí a fenoménu meme kultúry. Ostruschnjak transformuje pohyby zo sociálnych sietí do intenzívnej fyzickej choreografie, ktorá skúma vplyv digitalizácie na naše telo aj spoločnosť. Výsledkom je energická, výbušná a aktuálna tanečná výpoveď.
Divadlo bolesti

Činohra Slovenského národného divadla poskytla 11. októbra 2025 priestor Štúdia SND ďalšej z choreografií medzinárodného festivalu súčasného tanca Bratislava v pohybe. Glory Game (Dominik Więcek/Sticky Fingers Club, Poľsko) je „mrazivou sondou do športu ako divadla bolesti“, ako uviedli organizátori. Od roku 2020 choreograf spolu s Dominikou Wiakovou, Danielou Komęderovou a Monikou Witkowskou spoluvytvára celovečerné performancie a scénické diela pod názvom Sticky Fingers Club. Jeho sóla Café Müller a Glory Game boli vybrané na festival Aerowaves Spring Forward v rokoch 2023 a 2025.
Od objatia k tangazmu

V našom voľnom seriáli o živote s tangom sme si definovali prvé kroky, neistoty, eufórie, otázky a váhania, povedali sme si, ako sa obuť, obliecť aj správať, čo nám tango berie aj dáva. Stratili sme sa aj sme sa našli v objatí ako v základnom princípe tanga argentino, objasnili sme si praktiky, ako sa dostať do rondy, a aj to, čo za povahy a atmosféru tam môžeme stretnúť. Cestovali sme spolu za tangom do sveta, ale ostali sme aj doma vo vlastnej intimite s partnerom, až sme vyústili do primárnej zložky, bez ktorej tango neexistuje, a tou je hudba. Tentoraz cielene zabudneme na všetky kroky (tango nie je vo finále o krokoch), na pravidlá, etiku, bontón, systém (hoci to všetko k nemu prirodzene patrí), na okázalé figúry (mnohé z nich mám rada, ale teraz sa nejdeme rozprávať o efekte, erotike a teatrálnej sexualite na parkete) aj improvizáciu, aj keď v tangu je každý tanec improvizácia bez vopred nastavenej choreografie (pokiaľ opomenieme scénické performatívne tancovanie profesionálov). Pôjdeme hlbšie, do seba, do toho, čo navonok vôbec nie je vidieť. Do najväčšieho benefitu tanga argentino skrytého vo vlastnom vnútri.