Barbara Brathová
V našom voľnom seriáli o živote s tangom sme si definovali prvé kroky, neistoty, eufórie, otázky a váhania, povedali sme si, ako sa obuť, obliecť aj správať, čo nám tango berie aj dáva. Stratili sme sa aj sme sa našli v objatí ako v základnom princípe tanga argentino, objasnili sme si praktiky, ako sa dostať do rondy, a aj to, čo za povahy a atmosféru tam môžeme stretnúť. Cestovali sme spolu za tangom do sveta, ale ostali sme aj doma vo vlastnej intimite s partnerom, až sme vyústili do primárnej zložky, bez ktorej tango neexistuje, a tou je hudba. Tentoraz cielene zabudneme na všetky kroky (tango nie je vo finále o krokoch), na pravidlá, etiku, bontón, systém (hoci to všetko k nemu prirodzene patrí), na okázalé figúry (mnohé z nich mám rada, ale teraz sa nejdeme rozprávať o efekte, erotike a teatrálnej sexualite na parkete) aj improvizáciu, aj keď v tangu je každý tanec improvizácia bez vopred nastavenej choreografie (pokiaľ opomenieme scénické performatívne tancovanie profesionálov). Pôjdeme hlbšie, do seba, do toho, čo navonok vôbec nie je vidieť. Do najväčšieho benefitu tanga argentino skrytého vo vlastnom vnútri.

Tancovať tango argentino sa začína túžbou. Túžbou vyskúšať si niečo fascinujúce, osobnou výzvou, či toho človek bude vôbec schopný, snahou posunúť sa na úroveň pozerateľnosti (lebo áno, najprv sa len laicky a naivne domnievame, že je to o efektnej performancii alebo prinajmenšom o elegancii erotického pohybu). Niekto možno na sociálnych sieťach zachytil, že je to trendy, iný potrebuje socializáciu, dakto sa chce cielene zaradiť do istého typu komunity, ďalšieho tam dovlečie iniciatívna frajerka (veľmi častý jav). Sú aj takí, ktorí si prídu hľadať partnerku alebo partnera, a to nie iba na tanec (to sa tiež často nosí), alebo takí, ktorí ho už dlhé roky v partnerstve či manželstve majú (rovnako ako čas) a disponujú ambíciou vyprofilovať si novú záujmovú činnosť, ktorá im obohatí životný stereotyp (pomerne bežný motív). Preto sa oblúk tanga vinie takmer od tínedžerov až po seniorský vek. A medzi tým tancovaním sa udeje aj všetko to vzťahovo rôznorodé – nové lásky aj rozchody, manželstvá aj rozvody, začne sa to hemžiť tehotenskými bruškami a následne deťmi v rodinách aj na parkete, doma i vo svete. Postupne sa vygeneruje jedna obrovská tango „rodina“. Obrovská v kontexte medzinárodných súvislostí (tango argentino sa vskutku tancuje takmer na všetkých kontinentoch), kde skrátka zároveň funguje normálny bežný život. Rodina to je v kontexte nie iba pozitívnych väzieb a vzájomnej pomoci, lebo vždy sa kdesi objaví láskavosť, ale aj závisť, konkurencia a iné hodnotové motívy.
Mnohí pri tangu nevydržia, lebo tango chce čas, energiu, trpezlivosť, ponor do seba, vystúpenie z komfortnej zóny, energetickú komunikáciu s partnerom (nielen s tým vlastným, ale s mnohými cudzími), postupne konfrontáciu aj na medzinárodnej úrovni (festivaly, maratóny), ergo cestovanie aj náklady. Tango nie je „tanečná na gympli“ ani Letʼs Dance, kde sa za dva mesiace naučíme celé spektrum spoločenských tancov, kroky, nejaké tie otočky a pôjdeme s ním za krátky čas machrovať do klubu alebo v lete k fontáne. Tango je o nás, o duši a s tou sa nie každý dokáže v rovnakom časovom úseku svojho bytia spojiť. Iste, niekto tancuje len pre radosť a bez ohľadu na to, ako to na parkete vyzerá (a tango radosť naozaj je, respektíve by ju malo prinášať), iní tancujú na efekt, mechanicky ako akrobaciu (a hoci to môže vizuálne pôsobiť atraktívne, emócia absentuje), mnohí to len vyskúšajú a po prvom kurze odídu (tango nie je pre každého, aj keď je pre všetkých), ale sú aj takí, ktorí po niekoľkých týždňoch neodchádzajú a ostanú už na celý život (tí spravidla tancujú so sebou, s vlastnou dušou, nech to znie akokoľvek egoisticky). V konečnom dôsledku je jedno, kto má aký motív na to, aby tancoval tango, aby zotrval, aby to nevzdal po pádoch, lebo tango má tiež svoje pády, smútky, frustrácie, pochybnosti aj depresívne okamihy. Tango sa však pre tých, ktorí navždy ostanú, stane životným štýlom. Je to prehodnotenie myslenia a vŕtanie sa v duši. Terapia na koncentráciu v zmysle fenoménu „tu a teraz“. Tango je život v prítomnosti. V prítomnom okamihu.

Keď sa ma niekto (ako my hovoríme z „non tango people“) spýta na tango, vždy položím otázku, koľko má času. O tangu (a o divadle) viem totiž hovoriť hodiny a napriek pomerne slušnej verbálnej schopnosti formulovania skutočností nie som v stave do detailov tango vysvetliť. Tango sa celkom vysvetliť nedá, treba ho nielen zažiť, ale ním aj žiť.
A hoci možno po troch mesiacoch euforického začiatočníckeho tancovania vzniká mylný dojem, že čo všetko už o tangu vieme (jasné, povzbudí to a dá sa s tým kamošom v bare tak trochu pochvastať), lenže čím dlhšie ho tancujeme (myslím tým roky), zistíme, čo všetko ešte nevieme. Tango (tým vnímavejším) prefackuje ego a učí pokore. Iste, sú typy tanečníkov, ktorým limitovaná pohybová vedomosť stačí (prídu si viac-menej hravou formou „zacvičiť“ na hudbu) a aj si s ňou v konečnom dôsledku na milongách vystačia. No ja teraz nechcem hovoriť o akrobatoch (tým nemám na mysli profesionálov, ale takzvaných „predvádzačov“, ktorí sa prídu na milongu bezemočne popretŕčať), ba dokonca ani o tých, ktorým postačí nejaké to ocho, giro, automatické boleo, bez napätia, bez hĺbky a elegancie. Mojou (vcelku naivnou) misiou je v tomto texte preniesť neprenosné – fyzický kontakt a vnútornú komunikáciu. Jednoducho moment, keď ste „v tom“.
Prednedávnom sa ma jeden sympatický muž (non tango man) pri konverzácii o tangu nad tanierom roštenky spýtal: „A ty vieš aj tak vysoko vyložiť nohu?“ Priznávam, že otázka pod prizmou mne vlastného impertinentného humoru roztopašne ponúkala frivolnú možnosť reagovať v intenciách inej motivačnej činnosti, ale toto malo byť naozaj výnimočne o tangu. Usmiala som sa v sebe aj navonok, uvedomujúc si, ako netangové okolie tango vlastne vníma. Obnažené chrbty a stehná tanečníc, vysoké „šlice“ aj topánky a temperamentné švihanie srnčích nôh po temeno účesu. Nuž, niežeby to tak nebolo na vystúpeniach určených na prezentáciu pre auditórium, kde je vysoká miera vizuálnej pohybovej atraktivity (často aj teatrálnosti) logicky zámerná. Nie je to však odpoveď na otázku, čo je tango. To, ako vysoko vieme strihnúť boleo alebo rafinovane omotať okolo partnera gancho (duplikujem – mám to rada), je v podstate irelevantné. Vystavať si vlastnú spontánnu „choreografiu“ v súčinnosti s tvorivými impulzmi partnera v rámci improvizačnej zóny je len hravá forma pohybového sebavyjadrenia. Uznávam, veľmi príjemná forma.

Tango argentino je však predovšetkým KONTAKT. Kontakt s hudbou, kontakt s partnerom a kontakt so sebou. Svojho času som už spomínala, že tango nie je tanec krokov, ale tanec duše. Hoci tanec duše si vyžaduje postupné kroky (nie tie na podlahe), aby sme k nemu dospeli. Je to zároveň jediný tanec, v ktorom môžete na jednej milonge vystriedať niekoľko partnerov (známych aj cudzích) a na dvanásť minút (jedna tanda zložená zo štyroch alebo z troch skladieb trvajúcich približne tri minúty) prežiť jeden príbeh. Vždy iný v závislosti od partnera a jeho energie, iný v závislosti od vlastnej momentálnej nálady a psychického rozpoloženia. V tango komunite sa hovorieva, že sa dá zaľúbiť na dvanásť minút. Na dvanásť minút sa môžeme ocitnúť v náručí cudzieho človeka, ktorého sme nikdy nevideli (a možno už ani neuvidíme), ktorý môže byť z inej tango komunity, generácie, krajiny aj kultúry, s ktorým si nepovieme jediné slovo pred tancom ani po ňom a už vôbec nie počas. S niekým úplne cudzím, s kým by nám možno nenapadlo ísť ani na kávu, je možné zažiť dvanásť minút totálnej intimity.
Moment absolútnej intuitívnej harmónie tela a duše, akási tanečná kalokagatia, takzvaný tangazmus, alebo (to je ten horší variant) aj totálny fyzický a psychický debakel. V každom prípade dvaja ľudia spolu na chvíľu kreujú príbeh bez budúcnosti.

Legálne a verejne sa bez slov dotýkate s cudzincom, spoločne s ním zlaďujete dýchanie o seba prilepených hrudí, koordinujete pohyb na rytmus hudby cez sluch, ale rytmus tiel cez srdce. Ostatný svet v ronde zmizne (samozrejme, líder musí po očku sledovať rondu, aby nedošlo ku kolízii s inými tanečníkmi), ale zmizne zároveň ten váš svet. Hoci prirodzene vnášate do objatia (vy aj partner) svoju minulosť aj súčasnosť, skúsenosti, emócie, temperament, povahu, psychické vybavenie, inteligenciu aj náladu, v tejto dvanásťminútovej koncentrácii na partnera a seba generujete nový, krátky, efemérny príbeh TU a TERAZ. Bez záväzkov a sľubov, bez minulosti aj budúcnosti. Príbeh spoločnej nehy, emocionálnej hĺbky alebo príbeh vzdoru aj drzosti, možno neistoty a plachosti, malého ostychu aj melanchólie či rozhodnosti a spontánneho nadšenia. Iba TERAZ. Chvíľa pominie, ale dojem ostáva navždy v závislosti od kvality zážitku (či už motivačne extatického, príjemne zábavného, nežne hĺbavého, alebo, naopak, nudného či frustrujúceho).
Thatʼs it. Nič viac, nič menej – v skratke všetko, čo môže tango ponúknuť. A tango ponúka VŠETKO. Poskytuje prítomnosť, poskytuje možnosť byť v intimite s niekým, koho nepoznáme a už nikdy neuvidíme. V tom je jeho rozkošná „zvrátenosť“, v tom je jeho SLOBODA. Blízkosť, ktorá by v bežnom fungovaní s cudzincom neprichádzala vôbec do úvahy, je tu zrazu spoločensky povolená až žiaduca. Spoločný krátky príbeh síce odtancovaním tandy náhle zmizne, ale emócia ostane. Duša aj telo si pamätajú. Aj po čase vieme, ako nám s kým v tom neviditeľnom (neviditeľnom pre ostatných) príbehu bolo. Nespomenieme si, aké vysoké boleo sme dali alebo koľkokrát sme otočili giro a ocho, neutkvie nám v pamäti cross, barrida, obľúbené a pre niektorých zároveň nepopulárne gancho, či sme zvrtli soltadu alebo colgadu, ale jednoznačne si zapamätáme dych na šiji, pohyb svalov pri letmom úsmeve, dotyk dlane niekde na úrovni zapínania podprsenky, vzájomnú priliehavosť hrudí a hlavne – EMÓCIU.

Tango tancuje celý svet. Takmer nenájdeme krajinu, kam by sa nedalo za tangom vycestovať. Už aj poznanie, že na jednom z festivalov môžete stretnúť na parkete v jeden večer dvetisíc tanečníkov naraz, kreslí o tangu pozoruhodný obraz o jeho popularite mimo krajiny jeho pôvodu. Tango nemá vek ani rasu, tango si nevyberá, tango si musíte vybrať vy. Kuriózne je práve v skutočnosti, že napriek tancujúcim masám je to výsostne privátna záležitosť. Súkromie svojho tanga nosíme v sebe. Aj v preplnenej ronde sme s tangom za zavretými očami sami.
Najideálnejší stav nastane, keď sa duše milujú. Tango je spirituálny zážitok. A pritom často stačí „len“ kráčať do hudby. Treba regulárne a realisticky priznať, že tangazmus sa nezažíva často. Je to pomerne ojedinelý jav. Nahmatať G-bod duše nie je jednoduchá záležitosť. Je to najvyššia úroveň (ak chcete, vrchol), ktorá sa dá v tangu dosiahnuť. No tango ponúka veľa iných „storiek“, ktoré môžu byť skrátka fajn – cez radosť, hravosť, dynamiku, temperament, humor aj nostalgiu, skryté bôle a retrospektívne pocity, vášeň aj provokáciu alebo tichý plynulý súzvuk, v ktorom je povedané všetko, hoci nepadne ani jedno slovo. Toto je o KONTAKTE v tangu, toto je o KOMUNIKÁCII v ňom. O kontakte s hudbou, lebo do hudby sa hýbeme, o kontakte s partnerom, lebo s ním tancujeme, a o kontakte so sebou, lebo napokon ide o náš osobný pôžitok. Záleží na tom, ako dokážeme tieto tri fenomény fyzicky aj psychicky uchopiť a vzájomne komunikovať.
Spočiatku si vedome vystaviame os, zistíme, ktorá noha partnera či partnerky je voľná a ktorá stojná, kde je rytmus partnerovho dýchania cez našu hruď, vykreujeme objatie (spočiatku možno otvorené a postupne úzke), dych zladíme, uvoľníme ramená, snažíme sa meditatívne upokojiť, koncentrovane navnímať náprotivok a spoločne v príhodnom momente vykročiť do hudby v ústrety emočnému príbehu prostredníctvom pohybu. Blízko, intímne, sami. V objatí. Nikto okrem konkrétnej dvojice ten príbeh nepostrehne, nevidí a nikto ho ani nezažije. Každá dvojica (a takto sa dá spárovať za jeden večer s rôznymi tanečníkmi veľakrát) má totiž ten svoj a s každým partnerom je iný. Ako v živote. V tom bežnom možno zotrváte spolu roky, v tangu „riskujete“ nanajvýš dvanásť minút.

O argentínskom tangu by sa dalo hovoriť hodiny a písať množstvo strán, napriek tomu nie je jednoduché slovami vyjadriť jeho podstatu, jeho esenciu. Tango je rozhovor v tichu, v tichu sa vždy najviac dozvieme. O sebe aj o tom druhom. Pre niekoho je to spomínaný životný štýl, dokonca projekt na niekoľko životov, pre iného koníček na voľný čas, pre ďalšieho priestor spoznať nových ľudí alebo vášeň až fanatizmus, možno komunita, prípadne koncept duše. Každý má svoj výklad, dôvod, motív, vysvetlenie aj úroveň (tanečnú i ľudskú). Keď sa ma nabudúce niekto spýta, čo je tango argentino, asi úplne najvýstižnejšie bude ho „iba“ objať. Autenticky, úprimne a srdcom. Tam je skryté tango. A netreba mať k tomu ani vyloženú nohu na pleci.
