V menej známej oblasti stredného Talianska pod názvom Marche, kde sa stretáva upätie pohoria Apenín s blízkym pobrežím Jadranského mora, sa konala posledná, ôsma edícia Novej talianskej platformy – NID 2025. Hlavným dejiskom udalostí sa stalo mesto Civitanova, „Nové mesto“, s jeho blízkymi časťami Civitanova Alta a Fermo. Za účasti zahraničných hostí a talianskej odbornej verejnosti sa v dňoch 1. – 4. októbra 2025 v úžasných priestoroch kultúrnych a historických pamiatok rozprávalo tancom a o tanci.
Organizátori platformy NID – New Italian Dance Platform 2025 – zvolili motto Dance/Singular/Plural. Tanečné diela, ako vyplýva z témy, boli sólové, komorné aj kolektívne, ale predovšetkým naplnené tanečnými výpoveďami vracajúcimi sa k historickým aj pokrokovým súčasným témam bytia.
Zámerom prezentovaných produkcií bolo prostredníctvom tanca vyjadriť umelecký postoj. Postoj jedinca stojaceho na scéne, v rozmanitosti pohybových jazykov, hudobných štýlov, tematických okruhov či tanečných techník. V témach z minulosti aj zo súčasnosti. V protiklade stáli viaceré kolektívne a mimoriadne inšpiratívne diela, ktoré boli umocnené prezentáciou hlbokých myšlienok vo fascinujúcich historických priestoroch.
Maličké mesto Civitanova už len pomenovaniami divadiel odkrýva bohatú taliansku tradíciu a spätosť s tancom, hudbou a bohatou umeleckou minulosťou. Pýši sa mnohými známymi umelcami, rodákmi z tejto oblasti. Dianie tanečnej platformy prebiehalo v divadle Enrica Cecchettiho, divadle Rossiniho a v divadle Annibala Cara v Civitanova Marche Alta; v Kostole San Francesco v Civitanova Marche Alta.
Divadlo Enrica Cecchettiho v Civitanova Marche nesie meno poprednej osobnosti talianskeho klasického tanca a reformátora klasickej techniky. Mesto Civitanova je rodiskom jeho rodičov, ktorí prvé tanečné výkony prezentovali na javiskách spomínaného mesta, hoci samotný Enrico pôsobil najviac v Ríme.


Suspended Chorus
Svojrázne dielo zo skupiny sólových bolo Suspended Chorus, v ktorom účinkovala jeho choreografka Silvia Gribaudi. Na javisku bola počas hodinového predstavenia úplne sama, hoci sa mohlo zdať, že nie je sama. Využívala verbálny aj tanečný dialóg s publikom. Diváci sa stávali jej tanečným zborom a boli vyzývaní k účasti na javisku, čím sa vnárali do deja a stali sa neoddeliteľnou súčasťou diela. Ako sa dozvedáme z bulletinu, Silvia Gribaudi je ovplyvnená tanečnými priekopníčkami, ako je Pina Bausch, Isadora Duncan a Anna Pavlova. Pre svoju tvorbu zvolila osobitú cestu výpovede o úvahách nad vlastným telom, telom starnúcej tanečnice. Nehanbila sa verbálne obnažovať myšlienkové pochody o tvorbe a existencii, myšlienky a úvahy o sebe ako tanečnici/choreografke. So smelosťou odhalila aj nie najštíhlejšie telo v zrelej päťdesiatke. Prezentovala úvahy, ako nachádzať radosť z tanca a tvorby dámy v rokoch, ponúkla ospravedlňujúce argumenty a princípy premýšľania, prečo sa telo mení. Ako tvorkyňa uviedla v bulletine NID Suspended Chorus, jej snahou bolo dekonštruovať súčasné kódexy krásy a odhaliť smrteľnosť ľudského tela. V predstavenom diele veľmi názorne priznala kilo navyše, niektoré obmedzenia v pohybových limitoch, ale s obrovským oduševnením ponúkla pocity a prežitia daných emócií. Dielo spočiatku pôsobilo rozpačito, divákov do procesu vťahovalo postupne, no v priebehu rozprávaného príbehu za podpory hovoreného slova autorky a interpretky na mikrofón sa stalo vtipnou, odľahčenou výpoveďou o myšlienkových zmenách, tanečných možnostiach zrejúcich interpretov. V samotnom závere diela zožala takmer najväčší aplauz od obecenstva celej NID prezentácie.
Ako organizátori platformy uviedli, choreografka Silvia Gribaudi sa vo svojej tvorbe zameriava na sociálny dosah tela a vzťah medzi publikom a interpretom prostredníctvom umeleckého výskumu zameraného na choreografický jazyk, tanec a humor. Jej prax zahŕňa dialóg a poetické stretnutia s umelcami, s ktorými spolupracuje, ako aj s komunitami a rôznorodým publikom, ktorí sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou každého predstavenia. Jej diela boli prezentované v medzinárodných divadlách a na festivaloch, medzi nimi Théâtre de la Ville v Paríži, Holland Dance Festival v Haagu, Shanghai International Dance Center, CINARS v Montreale, Torinodanza Festival, Benátske bienále, Bolzano Danza, Dansnät Sverige vo Švédsku a La Biennale de Lyon. V súčasnosti je pridruženou umelkyňou v Le Gymnase CDCN (Roubaix, Francúzsko) v rokoch 2024 – 2026 a v Teatro Stabile di Torino – Teatro Nazionale v rokoch 2025 – 2027.

Stabat Mater
Dielo Stabat Mater vytvorila choreografka Monica Casadei na Rossiniho hudbu pod rovnakým názvom. Hudobné dielo predstavuje zborovú poctu dušiam žien a ich univerzálnej láske, ktorú ľudská bytosť – matka – dokáže rozdávať. Tanečné dielo sa pridŕžalo základnej myšlienky zborových emocionálnych tanečných výpovedí. Samotné predstavenie Stabat Mater predstavuje vývoj viacročného výskumného projektu, v ktorom sa choreografka venovala prieniku tanca a náboženskej hudby. Stabat Mater je kolektívna nadčasová modlitba za ženské srdcia zlomené žiaľom, modlitba za plačúcu „mater“, matku, ktorá prežila tragédiu v podobe straty dieťaťa. V pohybovej výpovedi interpretiek sa telo stalo médiom, ktoré rozprávalo prostredníctvom pohybových obrazov a symbolov emocionálne zážitky žien, ktoré čelili smútku. Predstavenie sa stalo, tak ako hudobná predloha, nárekom/pohybovým plačom a tanečným šepotom v kontraste s priznaným krikom a zúfalstvom.
Dielo Stabat Mater ponúklo hlboký a dojímavý portrét materstva v lyrickom napätí medzi bolesťou a nádejou, čím sa utrpenie matky stálo univerzálnym symbolom empatie a odolnosti. Sila Rossiniho kompozície zohráva kľúčovú úlohu pri vyjadrení emocionálnej intenzity výpovedí interpretov a hudobná dynamika pozdvihla rozprávanie z náreku na pieseň nádeje. Maľované obrazy vytvorené Giulianom del Sorbom dodali dielu vizuálny vnem. Bolesť, láska, zúfalstvo. To všetko bolo v tanečných obrazoch Stabat Mater.
Choreografka Monica Casadei, pôvodom z Ferrary, sa po absolvovaní filozofie venovala štúdiu klasického a moderného tanca, najprv v Taliansku, potom v Londýne a nakoniec v Paríži. Tu zohrali kľúčovú úlohu v jej vzdelávaní v aikido a aikishintaiso choreografi Doussaint, Doubouloz a maestro André Cognard. V roku 1994 založila vo Francúzsku súbor Artemis Danza, s ktorým sa v roku 1997 presťahovala do Talianska. Doteraz Monica Casadei pre tento súbor vytvorila viac ako štyridsaťpäť diel. Ústredným bodom jej výskumu je téma ženskosti, ktorá sa často stáva symbolom platónskych tymoidés, odolnosti voči všetkým formám zneužívania. Preto tvorila diela venované hrdinkám opery, paradigmatickým obetiam rôznych foriem násilia, ako aj novšie diela Corpi Violati, Private Callas a Pucciniho Opera – Voci di donne. Zároveň sa venuje projektu Human Heritage, v ktorom sa veľkí protagonisti talianskej kultúry stávajú inšpiráciou pre diela venované predovšetkým medzinárodnému publiku.


Nostalgia
Takmer hodinové predstavenie Nostalgia bolo hlbokou reflexiou o túžbe po pripomínaní si minulosti. Vytvára obrazy o túžbe a potrebe znovu prežiť jedinečné a neopakovateľné chvíle z minulého obdobia, z prostredia umelcov na javisku. Giovanni Insaudo ponúkol vo svojej choreografickej tvorbe melancholickú, no pozitívnu nostalgiu za fragmentmi prežívanými na javisku v minulosti. Prezentovaný príbeh v podobe tanečného diela ponúkol obraz sveta, kde sa všetko stále mení a čas na silné prežitie dôležitých etáp života sa skracuje. Dielo sa zameralo v spätnom chode na časové rozpätie od posledných okamihov predstavenia až po prvý potlesk publika. Narušil tým tradičnú chronológiu deja, v predstavení sa chaoticky vracal k emocionálnemu spektru svojich spomienok tanečníka. Podľa bulletinu sa choreograf Giovanni Insaudo sám seba opýtal, čo by sa zmenilo, keby sme poslednú rozlúčku s predstavením vnímali ako ikonografický obraz? Dielo Nostalgia obsahuje naratívny nástroj, video v performatívnom dokumentárnom formáte, ktoré umožňuje zostaviť scénu s nekonvenčnou sekvenciou, rovnako ako sa spomienky vracajú do mysle nie nevyhnutne lineárnym spôsobom. Predstavenie sa pre divákov stalo obrovským zážitkom a so skvelými technickými riešeniami ponúklo percepčný posun.
Úspešný choreograf Giovanni Insaudo je zakladateľ súboru I Vespri. Vytvoril si vlastný umelecký jazyk a pohybovú identitu. Tancoval so súbormi, ako je Dantzaz Kompania, Balletto dell’Esperia, Gärtnerplatz Theater a Luzerner Theater. Jeho diela boli prezentované na medzinárodných festivaloch a súťažiach. V roku 2024 získal cenu Danza&Danza ako najlepší začínajúci choreograf roka a cenu mesta Foligno za choreografické zásluhy. Tvoril pre mnohé medzinárodné spoločnosti, medzi nimi Landestheater Linz, Semperoper Dresden, Theater Lüneburg, Palucca Hochschule Dresden, Graz Opera, Konzert und Theater St. Gallen, CNN/AterBalletto, Theatre Trier, Theater Nordhausen, Gärtnerplatz Theater, Hung Dance, Tanz Doxy Theater/Luzermské divadlo, Laboratórium Tanz, divadlo Luzerm Balko, Compagance Projekt, Súčasný bakalár ZHDK Zürich, Oriol Martorell Conservatorio Barcelona, DAF Rím, Nuovo Balletto di Toscana.
Štyri dni Novej tanečnej platformy v októbri 2025 v oblasti Civitanova Marche boli silným umeleckým zážitkom a spoznaním experimentálnych a odvážnych prístupov v tanečnej tvorbe. Prezentované diela v historických budovách a budovách súčasnej architektúry, v nádherných barokových či secesných divadlách priniesli množstvo prekvapujúcich diel talianskej súčasnej tvorby. Niekedy som zostala až šokovaná z toho, čo vidím. Uvedomovala som si, ako ďaleko je kultúrny a verejný priestor v talianskom umení oproti našej súčasnej situácii na Slovensku.