Načo sú nám sny? Sú zmätočné, nedávajú zmysel a za každým pekným snom aj tak väčšinou nasleduje aspoň jedna nočná mora, zamýšľa sa choreografka Lucia Holinová vo svojej novej tanečnej inscenácii Sen. Prostredníctvom pohybu sa pokúša skúmať sny a možnosti vyjadrenia zvláštnej novej reality, ktorú prežívame počas spánku.

Lucia Holinová je na scéne súčasného tanca etablovanou choreografkou a autorkou celovečerných diel Škára (1999), Fuga (2012), Watch (2015), Watch now (2016), Pi story (2015), Niveau stable (2019), The other side (2021) či Pocta Mary (2021), ktoré spája intimita príbehov a dôraz na tanečnú virtuozitu. V roku 2014 založila spolu s Annou Sedlačkovou, Danielom Račekom a Monikou Čertezni skupinu Neskorý zber pre tanečníkov a tvorcov v zrelom veku, s ktorými vytvorila predstavenie Zámerné čakanie (2014). V posledných troch projektoch spolupracovala so Zuzanou Vasičákovou-Očenášovou, ktorá je aj tentoraz spoluautorkou námetu. Interpretmi a spoluautormi choreografie sú výrazné osobnosti súčasného tanca a streetdance: Lukáš Bobalík, Daniel Raček, Paulína Šmatláková a Katarína „Chilli“ Čillíková. Tanečníci s rôznym tanečným backgroundom a v odlišnom veku priniesli do projektu svieži pohybový kontext, zjednotený meditatívnymi obrazmi, počas ktorých sa menili na hudobníkov, hrajúcich v sede na krištáľových misách.

Východiskom pri improvizácii počas výskumu bola abstraktnosť a absurdnosť snov, mnohovýznamovosť témy, ktorá čerpá z biologických procesov, intuície, no predovšetkým z nekonečného množstva príbehov, ktoré sa dejú počas okamihov snívania a ktoré môžeme zažiť jedine v spánku. Pri vstupe do hľadiska divák nadobúda pocit stíšenia, spomalenia, koncentrácie, priam meditatívneho stavu. Javisko je ponorené do šera, v ktorom sa črtajú štyri sediace postavy, hrajúce na krištáľových misách. Misy, vyrobené z čistého kremeňa s matným povrchom, vyludzujú trením paličky o povrch misy dlhotrvajúcu rezonanciu, ktorá sa stáva hudbou. Zvláštna dlhá zvuková vibrácia je ako neviditeľná podoba pohybu, s ktorým prichádza silný tón vypĺňajúci priestor. Autorkou hudby k inscenácii je slovenská producentka a dídžejka, žijúca v Berlíne Nina Pixel. Začínala ako dídžejka, postupne sa prepracovala k vlastnej tvorbe, v ktorej smeruje od techna k temného doom ambientu s využitím folklórnych a tradičných prvkov. Téme snov a spánku sa venuje už niekoľko rokov, komponuje hudbu pre takzvané spiace koncerty, kde sú ľudia v bdelom stave celú noc, často v pyžame. Sen vníma ako bránu do iného sveta, do reality, kde je lietanie, chodenie cez steny alebo návšteva miest, ktoré sme nikdy predtým nevideli, úplnou samozrejmosťou. Spolu s choreografkou vnímajú tvorbu hudby ako konverzáciu. Počas procesu sa hudba menila: od hrubého návrhu až po finálnu podobu, aby sa stala „jazykom, ktorý pomáha vnímať inscenáciu na emočnej a fyzickej úrovni“. V hudbe k inscenácii Sen skladateľka využila zopár upravených trackov zo svojich predošlých vydaných prác a albumov.

Inscenáciu tvorí niekoľko obrazov, prinášajúcich zakaždým nové motívy, atmosféru, zoskupenie tanečníkov a meniacu sa dynamiku. Choreografka spolu s tanečníkmi komponuje choreografiu ako premyslenú konštrukciu, ktorej hlavným stavebným materiálom sú duetá a triá, vyvažované výraznými sólami. V spoločných variáciách vidíme jasne definované pohybové dráhy tanečníkov, ktoré sa pretínajú v originálnych zdvihoch a partnerských väzbách. Holinovej prístup k choreografii je tak ako aj v jej predchádzajúcich prácach založený na tanci a posúvaní hraníc tanečného potenciálu a kreativity interpretov. Zaujímavo využíva ich rozdielnosť, inokedy ich dokáže zjednotiť, stmeliť do organického celku. Východiskom jej práce s pohybom je improvizácia, možnosti pohybu v rámci jeho kontrastov, vnímanie javiskového času, priestoru s dôrazom na plynutie pohybu, ktorý sa akoby nikdy nezastaví. Tanečná reč využíva civilný pohyb, prvky streetdance, akrobaciu. Prirodzenosť diela mierne narúša obraz nočnej mory, v ktorej sa tanečnica konfrontuje s dvoma tanečníkmi, predstavujúcimi zlých démonov, ktorí sa vkrádajú do našich snov, oblečenými v čiernych habitoch. Expresivita a výtvarnosť obrazu mohli odkazovať na tanečné divadlo z čias Mary Wigmanovej či Rudolfa Labana, no v rámci celkovej koncepcie diela bol z môjho pohľadu výtvarne a pohybovo priveľmi opisný a teatrálny.

Každý zo štvorice tanečníkov má priestor prezentovať svoju tanečnú virtuozitu a zároveň jedinečnosť. Holinovej dvorný interpret Dano Raček sprevádza snami, nasadzuje si masku šamana, ktorá visí v priestore javiska, mení svoju identitu. V každom z obrazov je technicky dôrazný a výrazovo sugestívny, vedľa mladších tanečníkov dokáže majstrovsky zúročiť svoje dlhoročné skúsenosti. K pocitu bezváhového stavu, ktorý zažívame v snoch, má najbližšie Paulína Šmatláková absolventka Contemporary Dance na Trinity Laban Conservatoire of Music and Dance v Londýne. Drobná tanečnica s fenomenálnou dynamikou pohybu, s ktorou obaja muži manipulujú s nevšednou ľahkosťou, sa doslova vznášala v priestore. K vrcholným tanečným obrazom patrilo trio Lukáša Bobalíka, Dana Račeka a Paulíny Šmatlákovej, dueto Paulíny a Lukáša a sólo Kataríny Čillíkovej, ktorá svojimi aktivitami už dávno presiahla oblasť streetdance a prezentuje sa ako všestranná a výrazná performerka a choreografka, prinášajúca do súčasného tanca nový rozmer. Lukáš Bobalík, absolvent Tanečného konzervatória a VŠMU, ktorý patrí k špičke súčasnej tanečnej slovenskej scény, prejavil aj tentoraz úžasnú schopnosť kooperácie, partnerskej práce a javiskovej prezentácie i technickú pregnantnosť.

Inscenáciu nenápadne, no efektne umocňuje výtvarná stránka. V obnaženom priestore javiska A4 dominuje zavesená a nasvietená trojrozmerná maska (Jozef Kurinec). Kostýmy Veroniky Keresztesovej sú inšpirované ležérnosťou a univerzálnosťou súčasnej módy, jemné farby stavia do kontrastu s čiernou v obraze nočných môr. Svetelný dizajn Roberta Poláka umne zameriava divácku pozornosť na hierarchiu diania na javisku, vytvára sofistikovanú hru kontrastov a definuje atmosféru obrazov. V geometrických výsekoch svetla ešte väčšmi vynikne virtuozita a pohybový štýl interpretov.
Tlmené svietenie, meditatívna hudba a jemné pastelové tóny kostýmov vytvárajú príjemnú monotónnosť inscenácie, ktorá neprináša drámu, ani prekvapivú pointu. V každom prípade je ďalším z radu autorkiných neobyčajných obrazov z obyčajného života. A zároveň príležitosťou pre tanečníkov, ktorých snom je stále tancovať.

SEN
Réžia a choreografia: Lucia Holinová
Tanec a pohybový materiál: Lukáš Bobalik, Daniel Raček, Paulína Šmatláková, Katarína Čillíková
Hudba: Nina Pixel
Námet: Zuzana Vasičáková-Očenášová
Kostýmy: Veronika Keresztesová
Svetelný dizajn: Robert Polák
Maska: Jozef Kurinec
Fotografka: Lea Lovišková
Produkcia: RESERVA, o. z.
Tanečná inscenácia Sen vznikla pod hlavičkou Reserva, o. z., a z verejných zdrojov jej vznik podporil Fond na podporu umenia, predstavenie vzniklo s podporou Telocvičňa – Rezidenčné centrum pre tanec, BSK a Nová cvernovka.
Premiéra: 25. máj 2023