Činohra Slovenského národného divadla poskytla 11. októbra 2025 priestor Štúdia SND ďalšej z choreografií medzinárodného festivalu súčasného tanca Bratislava v pohybe. Glory Game (Dominik Więcek/Sticky Fingers Club, Poľsko) je „mrazivou sondou do športu ako divadla bolesti“, ako uviedli organizátori. Od roku 2020 choreograf spolu s Dominikou Wiakovou, Danielou Komęderovou a Monikou Witkowskou spoluvytvára celovečerné performancie a scénické diela pod názvom Sticky Fingers Club. Jeho sóla Café Müller a Glory Game boli vybrané na festival Aerowaves Spring Forward v rokoch 2023 a 2025.

Autor choreografie sa pôvodne sedem rokov aktívne venoval športu, pričom skúsil voľné potápanie, krasokorčuľovanie aj synchronizované plávanie, a aj ostatní interpreti koncentrovali svoje telo aj myseľ na gymnastiku, beh či bedminton. Ich telesná výbava, ktorá sa postupne preklopila k tancu, je kvalitným základom pre vyjadrenie idey choreografie, ktorá skúma limity ľudského tela pod dohľadom kamery. Táto fyzická performancia odhaľuje, ako médiá premieňajú atlétov na objekty fascinácie aj obete vlastného výkonu. V hypnoticky spomalenom pohybe v piesočnom štvorci – aréne, bojisku aj útočisku zároveň – sledujeme výnimočnú hru tiel na hranici ľudských možností. Ako informuje webová stránka, Glory Game s absurdným humorom a vizuálnou krásou skúma cenu slávy, bolesti a obety, ktorú športovci prinášajú pre zábavu a potešenie publika.
Identický princíp napokon funguje aj vo svete tanca. Tanec je svojím spôsobom ťažko vydretý „šport“, ktorý kladie vysoké nároky na telo, navyše je povýšený o estetickú úroveň a umeleckú interpretáciu nielen fyzického tela, ale aj vnútorných pohnútok, posolstiev, duše, myšlienok, príbehu v hereckom predvedení.

Scéna je koncentrovaná na ploche „koberca“ posypaného pieskom (koberec sa v istom momente natiahne jedným rohom do tvaru štítu ako symbol Everestu: Azda ako prekonávania samého seba? Alebo je to len prostý úkryt dvoch mužských protagonistov pred silou žien?) a tanečníci sa po ňom pohybujú v spomalenom tempe (akési televízne/filmové slow motion) nahí. Nahota športovcov/tanečníkov má byť odkazom na staroveké Grécko a jeho olympijské hry. Autor choreografie sa zaoberá aj fotografiou a stylingom a tieto činnosti estetického charakteru zahrnul do diela. Spolupracovníkov si prizval z módneho prostredia, a tak majú športové odevy šmrnc a štýl v rôznych farebných akcentoch a variantoch, akoby sme naozaj sledovali televízny prenos športových hier. Gymnastické dresy, plavky, trendové tepláky, šuštiakové súpravy a tričká sú kdesi na pomedzí športových strihov a módnych trendov.
Podobne ako na kamere pohyby sú upravované – spomaľované a zrýchľované, opakovane zobrazované v detailoch alebo rozšírené o viacero uhlov pohľadu. Nahé telá sú jemne natreté olejom, ktorý evokuje pot a zároveň krásne formuje krivky tiel, vykresľuje svaly, tvorí siluetu. Skupina tanečníkov beží, respektíve znázorňuje pohyb behu v spomalenom tempe, najskôr len jedným či dvoma smermi, z jednej strany javiska na druhú, neskôr už chaotickejšie, krížom-krážom zapĺňajú celú plochu. Postupne odkrývajú rôzne smery a uhly, vyhýbajú sa jeden druhému, jeden druhého doháňa, sotí ho, prediera sa pomedzi ostatných. Už to nie je len beh na dráhe, už je to boj, rivalita športovca, adrenalín, čo sa začína prejavovať aj v excentrických mimických nuansách, ktoré občas na moment ustrnú ako na fotografii. V tvárach sledujeme nespútanú radosť zo získania medaily, ale aj vyčerpanosť, zápas, zlosť, tichý mimický krik, rev či, naopak, náhlu vášeň dvoch bozkávajúcich sa takmer akusticky a v spomalenom tempe naturalisticky. Pohyb a emócia sa stupňujú, nastávajú kolízie, náhodné a nechcené, ale aj tie zákerne zámerné. Do deja vstupujú povahy športovcov, intrigy, podrazy, zlomyseľné správanie, ktoré vyústia až do absurdných riešení, keď by sa v zlosti tresli aj lopatou po hlave. Naozaj milá karikatúra vyhrotenej situácie. Tieto okamihy s pribúdaním rekvizít (lopata, metla na zametanie dráhy, surf) nadobúdajú už humorný charakter, manipulácia s nimi, ako aj spomalená bitka žien a ich emočné prejavy v tej spomalenosti pôsobia mimoriadne vtipne.
Všetko sa odohráva na súvislej vrstve piesku, ktorá pod svojimi vrstvami nenápadne ukrýva odevy tanečníkov. Nápaditá je chvíľa, keď tanečníci jeden po druhom postupne nachádzajú v piesku svoj „kostým“ a pomaly ho spod neho vyťahujú, aby si ho rovnako pomaly obliekli. Najprv iba jeho časť, niekto spodnú, iný vrchnú, krok za krokom. A hoci doteraz boli všetci celkom nahí, divák si veľmi rýchlo a prirodzene na ich nahotu zvykne, akoby ju v istom momente prestal vnímať. Vníma estetiku kompaktného obrazu tiel skupiny v spomalenom tempe, v ktorom má divák čas dôsledne vnímať detaily, motoriku zmeny smeru tela a hru separátnych svalov. Sústredí sa na prenášanie váhy z nohy na nohu z rôznych výškových úrovní, klesaní a dvíhaní sa, na ten koncentrovaný balans, ktorí tanečníci v mimoriadnej fyzickej záťaži kreujú. Hodinu performovať v tomto móde je nadľudský výkon, aj keď v rámci vizuality pôsobí jednoducho a prirodzene. Spomalený pohyb alebo pomalé tancovanie je najťažšia disciplína, v ktorej sa nedá skryť zaváhanie ani chyba, a je zvlášť náročné pre silu svalov a na udržanie ťažiska tela, koncentráciu na centrum, zmenu váhy pri kroku. Až keď sa tanečníci začínajú obliekať, až tam sa paradoxne generuje istý typ sexuality. Fenomén čiastočného zakrytia/odkrytia profiluje dráždivosť vždy viac ako úplná nahota. Zatiaľ čo dosiaľ boli na javisku v skupine viac-menej spolu, aj keď v emočných rozkoloch, v závere sa opäť niektorí čiastočne obnažia a každý kráča iným smerom, do iného kúta javiska, dvaja vystupujú po schodoch na ochodzu v zadnom pláne, všetci opúšťajú „bojové pole“ po športovom výkone. Klesnú rampy a na diváka stroboskop vychrlí nervóznu svetelnú smršť. To všetko sa deje v sprievode monotónnej repetitívnej (takmer až rituálnej) zvukovej kulisy úderov na rôzne typy bubnov reprodukovanej hudby.

Hoci choreografia pôsobí súčasne (súčasná vskutku aj je), motívy čerpá z dávnej minulosti a obracia sa k odkazom Olympie aj k citátom: „Hovoríš, že chceš zvíťaziť v Olympii. No premysli si, čo to obnáša. Musíš byť poslušný, dodržiavať diétu, vzdať sa koláčikov, cvičiť v stanovených časoch – či je horúco, alebo zima. Nesmieš piť studenú vodu ani víno, keď sa ti zachce. Musíš sa odovzdať trénerovi, akoby si sa zveril lekárovi. A potom, počas súťaže, to bude tvoj súper, kto sa ťa pokúsi oslepiť. Ty si vykĺbiš rameno, ty si vyvrtneš členok, ty prehltneš piesok a teba zbičujú. A po tom všetkom sa môže stať, že prehráš.“ (Epiktétos. Rozhovory III. 15. 2 – 4)
V centre toho všetkého je telo, od ktorého pravidlá hry ustavične vyžadujú čoraz viac. Moderný šport kladie na športovcov extrémne nároky, ktoré presahujú biologické možnosti ľudského tela. Citius – altius – fortius (rýchlejšie – vyššie – silnejšie). V choreografii prirodzene dochádza k zdanlivej kontre športu a tanca. Tanec ako prostriedok prenosu ideí o športe, šport ako fyzický materiál pre tanec. Vzájomne sa podporujú a profilujú estetický výraz vyšportovaných tiel. Pozornosť je prirodzene na telo, jeho možnosti a schopnosti, limity, prekážky a ich prekonávanie, na telo ako objekt sám osebe, ale za tým všetkým je zašifrovaná nekompromisná spoločnosť, médiá, tlak, ktoré ho ženú do extrémych výkonov zasahujúcich nielen fyzické zdravie, ale aj psyché. Je to akási aréna súčasných gladiátorov, ktorých hecuje prizerajúci sa dav s hodnotením palca hore alebo dole (ten napokon pretrval v transformovanej podobe aj vo virtuálnom svete internetu v podobe lajkov).

Webová stránka festivalu prezrádza, že tvorba Dominika Więceka je plná humoru, hravosti a ľahkosti, pričom dekonštruuje dejiny tanca, divadelné pravidlá a tradície. Dominik Więcek vychádza z autobiografických tém, ktoré môžu divákov podnietiť k reflexii vlastných životných skúseností. Verí v inscenácie s osobnou výpoveďou, v ktorých sa úprimnosť pohybuje niekde medzi súkromím a divadelnou formálnosťou. Flirtuje s rôznymi divadelnými žánrami, skúma zaťažujúce fyzické stavy prostredníctvom výskumu pohybu, experimentuje so svojím obrazom a spochybňuje spoločenské normy z pozície queer umelca pôsobiaceho v Poľsku.
Protagonisti nápaditej, atraktívnej choreografie predviedli krásne divadlo bolesti, tej fyzickej pri športovom výkone, ale aj vnútornej, psychickej, ktorej sú športovci vo svojich individuálnych zápasoch vystavení, a ako lačne sa auditórium aj médiá v spomalených detailných záberoch (televízia, fotografia) vyžívajú. Vykreovali bizarnosť skutočnosti (v istých momentoch aj vtipnou formou), v ktorej sa bolesť (akákoľvek) považuje sa fascinujúcu atraktivitu. Opäť vypredané festivalové hľadisko odmenilo umelcov spontánnym potleskom. Komorné dielo Glory Game zanechalo svojou energiou, profesionálnym pohybovým aj výrazovým predvedením a uchopením závažnej úvahovej témy humornou formou silný dojem. Tvorivým aj pokorným prístupom si získalo sympatie publika. Odovzdalo slovenskému divákovi akýsi malý darček s veľkým prekvapením.
Dramaturgia: Konrad Kurowski
Hudba: Przemek Degórski
Scéna: Mateusz Mioduszewski
Kostýmy: Weronika Wood
Svetelný dizajn: Piotr Pieczyński
Produkcia: Teatr Komuna Warszawa
Umelecký manažment: Mark Christoph Klee
Účinkujú: Sticky Fingers Club – Daniela Komędera, Dominika Wiak, Dominik Więcek, Monika Witkowska; spolupracovníci Natalia Dinges i Piotr Stanek
Faktografia a informácie o autoroch čerpané z webového sídla festivalu.
