PEEPING TOM

Gabriela Carrizo (I/AR) a Franck Chartier (F) založili súbor Peeping Tom v roku 2000. Prvý projekt Caravana (1999) odohrávajúci sa v obytnom prívese, vytvorili spolu s neskoršou, dlhodobou spolupracovníčkou Eurudike De Beul, neskôr nasledoval film Une vie inutile (2000).

Tradičným znakom tvorby súboru Peeping Tom je hyperrealistická estetika zakotvená v konkrétnej scéne: záhrade, obývačke a pivnici v prvej trilógii (LeJardin,2002; Le Salon, 2004; a Le Sous Sol, 2007), dvoch obytných prívesoch v zasneženej krajine v predstavení32 rue Vandenbranden(2009) a vo vyhorenom divadle v A Louer (2011). Tvorcovia v nich vytvorili nestabilný vesmír, ktorý popiera logiku priestoru a času. Izolácia vedie do podvedomého svetanočných mor, strachov a túžob, ktoré sú šikovne využité na odkrytie temnej stránky charakteru alebo komunity. Základným zdrojom kreativity súboru zostáva uzavretý priestor (huis clos) rodinných situácií. Na túto tému súbor začal prácu na novej trilógii Vader (Otec), Moeder (Matka), Kind (Dieťa).

Predstavenie Vaderv réžii Francka Chartiera malo premiéru 10. mája 2014 v Theater im Pfalzbau (Ludwigshafen, Nemecko). Druhú časť trilógie Moeder režírovala Gabriela Carrizo. Svetová premiéra sa konala v rovnakom divadle 29. septembra 2016. Na jar 2019 trilógiu zavŕši choreografia Kind.

Odroku 2013 sa umelecké vedenie Peeping Tom venuje aj tvorbe predstavení pre iné súbory: The Missing Door (2013) a The Lost Room(2015) vzniklo pre Nederlands DansTheater (NDT I). Franck Chartier režíroval 33 rue Vandenbranden (2013) pre Operu v Göteborgu. V roku 2015 Gabriela Carrizo režírovala predstavenie The Land, spoluprácu členov Peeping Tom a hercov Residenz theater v Mníchove. V roku 2017 Peeping Tom a Nederlands DansTheater opäť spolupracovali na predstavení The Hidden Floor, novej krátkej choreografii Francka Chartiera pre tanečníkov NDT I.

V roku 2005 získalo predstavenieLe Salon Cenu za najlepšie tanečné predstavenie vo Francúzsku. V roku 2007 súbor získal Mont Blanc Young Directors Award na festivale v Salzburgu a Patrons Circle Award na International Arts Festival v Melbourne. Le Sous Sol, A Louera Vader boli vybraté naTheaterfestival, kde sa prezentujú najzaujímavejšie predstavenia poslednej sezóny v Belgicku a Holandsku. V roku 2013 bolo predstavenie ALouer nominované na prestížnu cenu Ubu v Taliansku v kategórii najlepšie cudzojazyčné predstavenie divadelnej sezóny 2012/2013.Tento kus bol tiež nominovaný na “Premio de la Critica Barcelona”  v kategórii najlepšia tanečná produkcia roku 2015 po jej uvedení na Grec Festival de Barcelona. V roku 2013 sa33 rue Vandenbranden  stalo najlepším tanečným predstavením roka v Sao Paolo podľa magazínu Guia Folha a získalo prestížnu cenu Olivier v Londýne v kategórii najlepšie nové tanečné predstavenie. Predstavenie Vader sa dostalo do oficiálneho výberu Theaterfestival 2015, stalo sa tiež najlepším tanečným predstavením podľa holanských novín NRC Handelsblad a získalo “Premio de la Crítica Barcelona” ako najlepšie medzinárodné tanečné predstavenie roku 2014. V roku 2016 saThe Lost Room Francka Chartiera stalo najpozoruhodnejším tanečným predstavením v Holandsku.

Moeder (Mother)

Produkcia: Peeping Tom

Réžia: Gabriela Carrizo

Asistent réžie a dramaturgia: Franck Chartier

Tvorba a účinkujúci: Eurudike De Beul, Maria Carolina Vieira, Marie Gyselbrecht, Brandon Lagaert, Hun-Mok Jung, Yi-Chun Liu, Simon Versnel, Charlotte Clamens

Umelecká asistentka: Diane Fourdrignier

Zvuková kompozícia a aranžmá: Raphaëlle Latini, Renaud Crols, Glenn Vervliet, Peeping Tom

Mixáž zvuku: Yannick Willox, Peeping Tom

Svetelný dizajn: Giacomo Gorini, Amber Vandenhoeck

Kostýmy: Diane Fourdrignier, Kristof Van Hoorde (internship), Peeping Tom

Scéna: Amber Vandenhoeck, Peeping Tom

Realizácia scény: KVS-atelier & Peeping Tom

Video skúšky: Sulok Swablamban (internship), Gaspard Rozenwajn

Foley Coach Elias Vervecken

Koprodukcia: Theater im Pfalzbau (Ludwigshafen), Performing Arts Center (Taipei), KVS – Koninklijke Vlaamse Schouwburg (Brussel), GREC – Festival de Barcelona / Mercat de les Flors (Barcelona), HELLERAU – European Center for the Arts Dresden, Les Théâtres de la Ville de Luxembourg, Maison de la Culture de Bourges, La Rose des Vents (Villeneuve d’Ascq), Festival Aperto/Fondazione I Teatri (Reggio Emilia), La Bâtie – Festival de Genève.

S podporou Flemish authorities

Distribúcia: Frans Brood Productions

Moeder podporili: Theater im Pfalzbau Ludwigshafen (DE) and Taipei Performing Arts Center (Taiwan), key partners in theVader, Moeder, Kind trilogy.

Moeder (Matka) je druhou časťou trilógie, ktorú otvorilo predstavenie Vader(Otec) v roku 2014 v réžii Francka Chartiera a ktorú uzavrie Kind(Dieťa). Hra Moeder vznikla v réžii Gabriely Carrizo. Od premiéry v Theaterim Pfalzbau v nemeckom Ludwigshafene v roku 2016 produkcia intenzívne hosťuje po celej Európe.

Moeder skúma tému a centrálnu postavu matky rovnako nežným a sarkastickým okom, ktoré je typické pre všetky produkcie súboru Peeping Tom. Hra Moederje zároveň zábavná a tajuplná, znepokojivá no súčasne zvláštne familiárna: objavujeme v nej rovnakú fascináciu pocitom, že svet je nad naše sily, rovnaký pobavený pohľad na naše zlyhávajúce pokusy urobiť ho takým, akým ho chceme mať.

„Moeder nie je o matke, ale o niekoľkých matkách. Rozprávame sa o materstve, absencii, nedostatku niečoho. Hra skúma spomienky a podvedomie, aby odhalila, aké túžby, obavy, utrpenie či násilie v sebe matka nosí. Pre tento kus som chcela scénu, ktorá dokáže predstavovať niekoľko priestorov, ako multiplicita matiek. Dej sa odohráva v múzeu, ktoré môže byť vnímané ako súkromný výstavný priestor, kde sú vystavené rodinné podobizne a fotografie.“ 

Gabriela Carrizo

„Po odlúčenosti senilnej mysle v domove seniorov, ktorá je témou predstavenia Vader (Franck Chartier), zobrazuje choreografka Gabriela Carrizo v hre Matka telo ako skladisko, v ktorom sa zjednocuje a naráža na seba mnohorakosť vedomých a nevedomých spomienok, ktoré definujú, kým sme. Dielo vytvára neočakávané spojenia, ktoré pretkávajú hranice utrpenia smútenia a oslavovania, lipnutia a vzdania sa, štruktúry a šialenstva. Život a smrť tu môžu byť umením, zobrazeným tak, aby ho mohol každý vidieť. Z plynutia osobných spomienok režisérky a tanečníkov – matrixu choreografie – presvitá univerzálna a kolektívna pamäť. A táto pamäť spúšťa znepokojivé zamyslenia nad zmyslom a povinnosťami matky, ženy, rodiča.“

Lieve Dierckx a Sébastian Parizel

www.peepingtom.be